Jeseň a s ňou úzko späté unikátne podujatie - Vokolo príglu

Leto skončilo a už aj počasie nasvedčuje, že jeseň je definitívne tu. Je mojim obľúbeným ročným obdobím. Teplota býva príjemná, lístie sa začína zafarbovať a padať. A keď sa k tomu pridá aj slniečko, čo viac si športovec, či milovník prírody môže priať? Asi už len zúčastniť sa unikátneho podujatia, ktoré je s jeseňou úzko späté, ktoré je zaryté v srdciach nejedného Brňáka, či Moraváka. Týmto podujatím je práve beh na 14,1 km v kopcovitom teréne okolo Brnenskej priehrady s originálnym názvom: Vokolo príglu.

Musím sa pousmiať, keď si spomeniem ako som k tomuto podujatiu pred tromi rokmi po prvý krát prišla. Po dlhšej bežeckej pauze som sa opäť pomaly rozbiehala a keď som v stredu večer prišla domov z tréningu, plná endorfínov a dobrej nálady, sadla som si za PC a hľadala nejaké preteky, kde by som si mohla zapretekať. „Aj hľa, v sobotu sa beží nejaký Prígl a dokonca priamo v Brne, to je paráda!“ Po kliknutí na ich webové stránky som žiaľ zistila, že štartovka je ž dávno beznádejne plná a pre mňa tam už nie je miesto. Veľmi ma to zamrzelo a tak som napísala zdrvujúci e-mail Petrovi Božkovi, hlave závodu, ktorý je ako som následne zistila jedným z najpríjemnejších ľudí akých som kedy stretla. Ten mi takmer okamžite odpísal, zľutoval sa nado mnou a hodil ma do štartovky, dokonca aj do elite vlny. Tento čin mu nikdy nezabudnem, pretože práve Vokolo príglu v roku 2014 bol jedným z dôvodov, prečo som vyhľadala trénera Jiřího Šmitáka a opäť začala poriadne behať. To, že je to jeden z najväčších závodov v ČR, kde sa na štart postaví 2000 bežcov, vtedy dokonca aj zopár tmavšej pleti, som zistila až v sobotu na štarte. Bol to pre mňa poriadny šok, no zároveň som bola tak šťastná ako už dávno nie. Hovorím, kľúčový závod... A čo z toho vyplýva? 

Treba načúvať svojmu vnútornému hlasu (Bohu), zavedie nás na neznačené, no zato vzrušujúce chodníčky a ukáže nám krásne, zatiaľ neprebádané miesta.

Vráťme sa ale späť do roku 2016, roku kedy som sa na štart pretekov Vokolo príglu už nepostavila len tak zo zvedavosti ako asi skončím. Stála som tam v roli ženy, už dávno nie dievčatka s milou tváričkou, bojujúcej o medailu. Už predštartovné články a štatistiky ma tipovali na popredné miesta a to ma postavilo do úplne inej role, na akú som zvyknutá. Je to niečo iné chodiť si na preteky s tým, že môžete len prekvapiť, pretože nikto od vás nič nečaká, a niečo iné prísť tam v roli jednej z favoritiek. Dokonca väčšina bežcov a organizátorov vedela o mojom výsledku z MMM v Košiciach spred týždňa a aj moderátor ma prizval na rozhovor. Bolo to veľmi milé a potešilo ma to. Už som teda už nebola šedou myškou a na preteky sa veľmi tešila. Kopcovitá trať, popadané farebné lístie, zaujímavý terén, chladná ale v celku znesiteľná teplota,... To všetko na nás v sobotu čakalo. Chýbalo len to slniečko. aSom si istá, že som nebola jediná, čo sa nemohla dočkať výstrelu od Jarmili Kratochvílovej, československej bežeckej legendy.

Hop, šup, krok sem, poskok, výskok a bolo odštartované. Elitná vlna spolu s vlnou A sa vydala „vstříc“ nádhernej, no pomerne náročnej trati okolo hlbín Brnenského mora. Štart bol poriadne svižný a keď som si na prvom kilometri letmo pozrela medzičas a uvedomila si 5.pozíciu, trošku som sa zarazila. Tempo mi síce nerobilo problém, ale ešte nás čakalo viac než 13 km a to nie po rovine, to nebude žiadna sranda! No nič, povedala som si, nemôžem ich nechať ujsť. Eva Vrabcová a Peťa Kamínková boli v nedohľadne a ja som sa snažila udržať si kontakt aspoň s druhou skupinkou. Hore-dole-hore-dole...takto vyzerá asi prvých 6 kilometrov. Približne na štvrtom som sa už dostala na tretiu priečku, snažila si zachovať chladnú hlavu, no tempo sa mi aj tak zdalo dosť vražedné. Veľmi som sa bála, že som to prehnala, že som to po dlhšej dobe opäť prepálila a prefacká ma to niekde na desiatke. Rýchlo som ale zahnala tieto pochmúrne myšlienky a bežala traťou ďalej čo mi nohy stačili. Na lávke som si letmo obzrela Hrad Vevěří, ktorý je balzamom pre dušu. Moc som sa ale nerozptyľovala, lebo ma čakala najnáročnejšia časť trate a to korene, schody, kopčeky, stromy,... no proste všetko čo vás len napadne keď sa povie les. Je to asi najkrajší úsek trate, keď to však bežíte v tempe, dá to poriadne zabrať sledovať všetky prekážky, sústrediť sa a vnímať okolie aby ste náhodou do niekoho nenarazili. Tento úsek sme zvládli pomerne rýchlo a už na nás opäť čakala cesta. Hore, hore, hore a zas dole a dole a dole...potom rovina a takto sa to stále opakovalo. Zrazu som pred sebou zbadala niečo fialové. Nemala Peťa náhodou fialové triko? Pomyslela som si. A predsa, bola to ona! Len kúsok predo mnou! Času dosť, upokojovala som sa. Podarilo sa mi pomaly ju dotiahnuť a chvíľu sa jej udržať. Zrejme ani len netušila, že jej dýcham na krk, až kým niekto nezakričal: „Poďme holky, skvělé!“ No a bolo po taktike :-) . Peťa ma zbadala a tak som ju predbehla aby som ju vystriedala. Bolo to okolo 10. kilometra. Vtedy som si povedala: 

Len bež, neobzeraj sa, proste bež, skús to, telo má hranice omnoho ďalej než hlava, nevzdávaj sa!

A tak som len bežala, po pravde som už takmer nič nevnímala, mala som dosť, fakticky dosť a to nám ešte do cieľa chýbali minimálne 3 kilometre. A zrazu to prišlo, ten nádherný zvuk, vlastne nezvuk. Vtedy som si spomenula na trénerové slová: „Není hezčího zvuku, než utíchající kroky běžce za tebou.“ (to znenie nie je presné, ale podstata tam je). Cup, cup, cup,...počula som len ako moje tenisky dopadajú na zem a vtedy som vedela, že je dobre, že teraz sa musím zatnúť a udržať to do konca, čo mi sily budú stačiť, som predsa bojovníčka! Natiahla som krok, pokúsila sa o úsmev (asi to skôr vyzeralo ako kŕč) a pokračovala cez hrádzu k parkovisku, kde nasledovala 180° otáčka. Tam som si to skontrolovala. Ó áno, mám náskok. Kilometer pred cieľom už povzbudzoval Juro, moja silná každodenná opora (vo všetkých oblastiach). Cieľovú rovinku, no vlastne cieľové stúpanie plné fanúšikov som si už užívala. Vedela som, že dobehnem druhá, že som zdolala legendu českej atletiku Peťu Kamínkovú, ktorá už síce patrí o kategóriu vyššie, stále však dosahuje bravúrne výsledky. V cieli ma už klasicky čakal vysmiaty tréner. Dobehla som niečo cez 2 minúty za skvelou olympioničkou Evou Vrabcovou Nývltovou, 26. z Ria v maratóne. Musím uznať, že som tento krát bola veľmi šťastná a spokojná. Vydala som zo seba takmer maximum (vždy sa dá vydať ešte o čosi viac), súperila som s kvalitnými pretekárkami, vyžmýkala som sa, no zároveň som si to užila. Mám rada keď to bolí, pretože co bolí, to sílí, ako nejeden športovec hovorieva. Bolesť a ten pocit keď ustane... Nie je to presne to, prečo to robíme? Bolesť asi nie je hlavnou motiváciou, ale  nemalou mierou určite prispieva k tej radosti potom.

Nedá mi nespomenúť aj ostatné ženy a to Pavlu Zahálkovú, Martinu Vévedovú a samozrejme skvelú triatlonistku Romču Gajdošovú, s ktorou už vyše roka okupujeme spoločný hybridný byt na ulici Strž. Je to skutočne bravúrna triatlonistka, ktorá aj keď už má po sezóne, rozhodla sa Prígl nevynechať a zabojovať, čo sa jej aj podarilo. Takmer nadľudský výkon predviedol i Jirka Homoláč, jeden z mojich najväčších vzorov, pohodový chlapík z dedinky neďaleko Brna. Nesklamali ani ostatní Morenďáci ako Jirka Rerych, či Ivana Martincová, skvelí ľudia ktorých si moc vážim!

Na váver teda ďakujem organizátorom a fanúšikom, bez ktorých by tieto preteky neboli tým čím sú. Jedna veľká vlna pretekov pre mňa teda ustala a ja hneď ako si trošku vydýchnem sa pustím do tvrdej prípravy na krosový šampionát. Už teraz sa neviem dočkať! Tak ak už máte po sezóne, trošku si odpočiňte, nazbierajte nové sily a hor sa do ďalšej prípravy, aby sme opäť mohli prekonávať hlavne samých seba a tým dobyť svet :-)

Ďakujem.

foto: Monika Hlaváčová, dao, ďalšie foto pridám časom alebo nájdete TU