Prvá októbrová nedeľa ako obyčajne patrila
najväčšiemu bežeckému sviatku na Slovensku – Medzinárodnému maratónu mieru.
Tento v Európe najstarší maratón si našiel miesto v srdci veľa či už
profesionálnych, výkonnostných, alebo hobby bežcov. Moje srdce si získal už
minulého roku, keď som si tam zabehla ohromný osobák 1:21:38 a traťou som pocitovo
letela, akoby som sa ani nedotýkala zeme (odkaz na článok z minulého roku
TU). Práve pre tento nádherný zážitok, z ktorého som pozitívnu energiu čerpala
nie dni, ale týždne, som sa rozhodla, že si to opäť zopakujem. Do Košíc som teda
prišla s hlavným cieľom: čo najviac si beh užiť, nasať dobrú atmosféru a pozitívnu
energiu, aby som opäť niekoľko týždňov mala z čoho čerpať. Nasledujúce
týždne to určite budem potrebovať.
Celý predpretekový týždeň bol akýsi hektický, čas
letel ako voda a ani som sa nenazdala, už tu bol piatok poobede a ja som
sedela v aute a cestovala z Brna na východ s medzizastávkou
v Mikuláši, kde ma čakal vždy pozitívny a povzbudzujúci Juraj. Tam
som prespala a v nedeľu HURÁ SMER KOŠICE! Vo vlaku sme sa stretli s trénerom
a ďalšími Morenďákmi, čo robilo cestu ešte príjemnejšou. Poobedie už
patrilo prezentácii, nečakaným aj očakávaným stretnutiam a výbornej káve s našľahanou
mliečnou penou, mňam. MMM je síce veľkým podujatím, kde sa každoročne stretnú tisíce
bežcov z niekoľkých krajín sveta, cítim sa tam však ako niekde doma, v okruhu
priateľov a rodiny. A my vlastne aj sme rodina, síce nie pokrvná,
bežecká ale určite. Milujem ten pocit keď prechádzam davom, tu a tam ma
niekto zastaví, prehodíme pár slov i úsmevov a ide sa ďalej. Je to
fakt nádhera! Pochopia hlavne športovci.
Večer som zvolila čisto pohodový. S Jurom sme
išli do kostola, prešli sa k Námestiu Maratónu mieru a na byte (ktorý
nám poskytol Náš kamarát Vlado s priateľkou Silviou, ďakujeme) sme si vyložili
nohy a tešili sa, že sme s Jurom konečne spolu. V poslednom čase
som sa dosť polepšila, čo sa regenerácie týka. Stále som niekde behala,
lietala, niečo robila. Je však veľmi dôležité vedieť sa zastaviť a len tak
si vyložiť nohy, šetriť sily na nasledujúci deň. Aplikovala som to pred M-sveta
v behu do vrchu a aj tento-krát sa mi to osvedčilo. Trvalo mi
poriadne dlho kým som sa to naučila, ale radšej neskoro ako nikdy.
Nedeľné ráno bolo príjemne teplé a vyzeralo na
krásny slnečný deň. Teploty som sa až tak nebála, predsa len už je október a po
horúcom lete moje telo už hic asi až tak nezasiahne. Vstali sme pekne skoro,
najedli sa výbornej kaše, pochystali veci a hor sa na štart. Prekvapilo ma,
že mesto sa už o ôsmej ráno, hodinu pred štartom, začalo naplňovať. Pri
štarte už bolo poriadne plno. Všade kam som sa pozrela každý pohupkával, alebo
klusal. Všetci už boli nabudení na výstrel a nevedeli sa dočkať, podobne
ako ja. Už som sa tešila na známy parčík pred mestskou plavárňou, kde sa
väčšina bežcov rozklusáva a rozcvičuje. Aj ja som sa teda zaradila do húfu
rybiek plávajúcich v akváriu a nedalo mi nesmiať sa. No kto nezažil,
asi nepochopí. Pred štartom sa mi ešte podarilo stretnúť trénera, čo bol podľa
mňa v tom dave zázrak, vymenili sme si posledné slová a úsmevy,
Jurovi som zhodila takmer všetko čo som mala na sebe a hor sa zaradiť do
koridoru A, úplne vpredu štartového poľa.
Čakanie na štart bolo nekonečné. Dlhých 20 minút
poskakovania a masírovania si nôh. Stála som tam však opäť s bandou známych.
Nechýbal Robo Pál, Danica Božová a Tomáš Gemza, ktorý sa nakoniec stal
mojim sparing-partnerom takmer na celú trať. Po výstrele ma neminula mierna lakťovačka,
všetci sa tlačili dopredu akoby sa bežala 400-ka. Polmaratón však má viac než
21 km, niet sa kam ponáhľať. Radšej rozumne začať a stratiť na prvom
kilometre, než sa hnať dopredu, prepáliť to, zakysliť sa a vytuhnúť niekde v polovici, ako sa mi to stalo na ČSOB v Bratislave. Taktika bola teda jasná: NEPREPÁLIŤ TO!!! A to sa mi aj podarilo,
možno som začala až moc opatrne. Ten prvý kilometer človek ale vôbec nevie ako
ide, zistí to až na značke. Tam mi hodinky ukázal 3:56. Fúha, pomyslela som si,
to je ešte pomalšie než pred rokom. Vôbec som sa tým však nestresovala, mierne
som zrýchlila a sústredila sa na svoje kroky, na svoj dych a pocit z behu.
Bežalo sa mi ľahko a príjemne, dobehla som spomínaného Tomáša s naladila
sa na jeho tempo, ktoré mi úplne vyhovovalo. Potom to však prišlo, pri prebehu
parčíkom som pocítila dosť silné kŕče v črevách (no proste mi bolo treba
na veľkú a to poriadne). Ráno som na záchode bla snáď 4-krát (klasická
predštartovná nervozita), no pravdepodobne som mala ísť ešte raz tesne pred
štartom. Lenže k tým záchodom bola taká dlhá rada, že som to vzdala, čo
bola zrejme chyba. Do budúcna! Radšej o 5min menej klusu, ale poriadne sa
vyprázdniť! Oznámila som túto nemilú vec Tomášovi a snažila sa na to nemyslieť. Pokúšala som sa nájsť pozitívum. Aj hľa našla som: moja hlava sa bude sústrediť
na črevá a zabudne, že ma bolia nohy, potom budem môcť ísť rýchlejšie,
lebo svaly nebudú pre mozog podstatné. Je to ako keď vás niečo bolí a vy sa snažíte
zamestnať niečím iným, aby ste na to zabudli. A ono to aj fungovalo, lenže
tie kŕče tiež dosť „tlačili“, ale vydržať sa to dalo.
Nohy bežali, až leteli
traťou smerom vpred. Na mieste kde sa trasa stretáva v oboch smerom sme
zrazu zbadali tie húfy ľudí bežiacich za nami. Tomáš poznamenal: „tak toto nás naháňa?“. Musela som sa smiať, tí ľudia boli ako húfy múch letiace za pokazeným
ovocím. Prenasledovali nás, no my sme boli rýchlejší! Vedela som, že na 9.kilometri
bude tréner aj s Jurom, už som sa na nich tešila ako im ukážem palec hore,
aby videli, že som v pohode a nestresovali. Podaril sa aj kráky
úsmev. Oni sa taktiež usmievali a tak som i ja vedela, že je to dobré, že
temp držím a som na dobrej ceste k osobáku. To však ešte nebola ani
polka trate a tešiť sa predčasne na 9.km neprináša ovocie, tak som
zachovala chladnú hlavu a premýšľala čo budem robiť, keď môj tráviaci
trakt zaznamená konečnú a už to nebude schopný dlhšie vydržať. Mala som to
dobre rozbehnuté a bolo by fakt škoda ak by som bola nútená stratiť minútu
či dve odskokom niekam do kríčkov. Ešte teraz cítim tie tlaky, keď na to
pomyslím (prepáčte za slovník, ale aj toto patrí k športu a ak si
to niekto z vás zažije, vedzte že nie ste samy!). A zrazu sa stal
zázrak. Z ničoho nič to prestalo (vďaka ti Bože). Kŕče ustali, tlaky zmizli a ja som
sa mohla konečne plne sústrediť len a len na beh, na každý krok, na paže,
na kilometre a tempo, ktoré bolo stále rovnomerné. Pridali sa k nám ďalší
chlapi, asi maratónci a bežali sme taká menšia skupinka na čele so mnou a Tomášom.
Určovať tempo mi celkom ide a vyhovuje mi to viac, než sa za niekým ťahať.
V budúcnosti sa to ale asi budem musieť naučiť, dá sa tak ušetriť dosť
síl. Na 12.km nás opäť čakal tréner a Juro, stále dobre naladení a s úsmevom.
Videli, že to ide, že sa netrápim a som v pohode. Rozhodla som sa do
16. kilometra tempo udržať a potom sa pokúsiť zrýchliť, ak to pôjde
samozrejme. Kilometre utekali hrozne
rýchlo a ja som síce trošku trpela, bez toho to predsa nejde. Napriek tomu som si to užívala. Každý jeden krok, pohyb pažou, všetky pokriky ľudí, trasu, spolubežcov. To všetko sa spojilo a utvorilo nádhernú mozaiku,
ktorá prispela k tomu, že som Košicami opäť letela. Ľudia sú tam fakt
neskutočný a ešte teraz mám zimomriavky z toho ako ma povzbudzovali a dokonca kričali moje meno. Ďakujem!
Presne podľa plánu som do toho okolo
16.-17.kilometra kopla. Zaplavila ma sila novej energie a ja som vypla
všetky rušivé vplyvy a bežala, ako mi len nohy stačili. Už s nikým nesúperila,
len so sebou samou, s časom a prekonaním vlsatných hraníc. Nevnímala som
bolesť, teplo, chlad, len ľudí povzbudzujúcich na každom centimetri trate a vidinu
cieľa. Predbiehala som jedného chlapa za druhým, krok po kroku. 18, 19,
20....zrazu som bola kilometer pred cieľom, už takmer na námestí plnom
fanúšikov, ktorý kričali ako im len hrdlá stačili. Frekvencia krokov sa mi
zvýšila, ešte sa mi podarilo niekoho predbehnúť a zrazu to bolo tu. Modrý
koberec, veľká tabuľa s časom, kde som zbadala len 17: a niečo,
zdvihnuté ruky a tréner v cieli,
ktorý ma chytil a objímal. Bolo to neskutočne emotívne a krásne.
Zrazu boli všade kameramani, ktorý chceli rozhovor, dokonca aj s trénerom,
čo ma veľmi potešilo. Eufória zakryla únavu a ja som necítila žiadnu
bolesť. Videla som radostného trénera a usmiateho Jura, mojich dvoch
najväčších hrdinov, bez ktorých neviem čo by bolo, a to mi stačilo. To
robilo šťastnou a mňa. Výsledný čas 1:17:44 a prvé miesto bol v podstate tajným snom. To už nie
je tempo 4:00 min/km ktoré som si pred rokom ani len nevedela predstaviť udržať
21km. Je to tempo výrazne svižnejšie. Toto všetko sú méty, o ktorých sa mi v minulosti
asi len snívalo a teraz je to realita. Chcela by som pogratulovať aj ostatným babám Dobócziovej Ľubke a Lašovej Veronike. Samozrejme aj chlapi podali bravúrny výkon. Hlavne Šarkan, Csiba a Urban.
Opäť sa mi potvrdila moja známa
formulka: „Nebojte sa snívať!“ Všetky sny sa môžu stať skutočnosťou, musíte
však úprimne veriť (nie len sebe ale aj Bohu), že to dokážete, že aj to
najnepravdepodobnejšie sa môže stať skutočnosťou. A nezabúdajte pri tom na
úsmev. S ním sa každá prekážka či bremeno znáša ľahšie. Ak však máte
náhodou pocit, že padáte, že všetko ide z kopca, nie je to nič nezvyčajné.
Každá priepasť má svoje dno! Skôr či neskôr tam dopadnete, potom sa stačí len silno
odraziť, pozitívne myslieť, tešiť sa z každého dňa a vy budete opäť stúpať. Aj ja si sem tam prejdem nejakými priepasťami. Občas sú plytké, inokedy
väčšie a niekedy aj poriadne hlboké. Stačí si prečítať články zo
začiatku tohto roku, kedy som padala možno až príliš dlho. Dosiahla som však
dno a odrazila sa poriadne vysoko. A o tom to je! A tak ešte
raz pripomínam:
„Nebojte sa snívať, každá priepasť má svoje dno, stačí sa len
odraziť!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára