M-SR v krose - opäť jeden z tých krásnych dní

Majstrovstvá Slovenska v krose bývajú každoročne jedným z vrcholov bežeckej sezóny. Napriek pomerne neskorému termínu sa ich zúčastňujú takmer všetci poprední slovenskí bežci. Tento rok mal však obzvlášť početnú účasť. Slovensko, konkrétne X-bionic Sphere bude totižto o rok hosťovať ME v tejto disciplíne a tak sa SAZ (Slovenský atletický zväz) rozhodol, že tento rok vyšle do talianskeho mestečka Chia na Sardínii na ME asi najpočetnejšiu výpravu v histórii. Väčšina z nás sa toho chytila a rozhodla sa zabojovať, aby si vybojovala miestenku do Chia. Ani ja som nezaháľala a hneď ako som odbehla moje posledné preteky na ceste (Vokolo príglu) sme sa bez pauzy vrhli do prípravy na krosové podujatia. 

Po pravde som bola nažhavená a plná nadšenia. Hoci takmer bez prestávky pretekám už od marca, tréningy ma stále napĺňajú a tešia. Jednoducho to milujem! Milujem tie motýliky v bruchu pred tréningom, ten pocit na tréningu keď to šliape (aj keď nešliape), milujem ten vytúžený pocit po tréningu, kedy som plná nadšenia, dobrej nálady a teším sa na ďalšiu dávku mojej obľúbenej drogy. Ešteže mám nad sebou ochrannú ruku, trénera, ktorý ma drží pri zemi a nedovolí, aby som to prehnala. Ono nadšenie z pohybu je jedna vec, pretrénovanie by v tejto chvíli bolo ale veľmi veľmi nežiadúce.

 Na sústredení na Štrbskom Plese s trénerom

A s Jurajom :-)

A tak sme sa vďaka SAZ-u zúčastnili reprezentačného sústredenia na Štrbskom Plese, ako tak som obmedzila moje iné aktivity (hlavne masáže) a v hlave som si trošku urovnala svoje priority. Už som raz doplatila na prílišné sa stresovanie školskými povinnosťami a tak som sa rozhodla, že tento-krát to bude iné. Áno, štúdium je veľmi dôležité, baví ma, napĺňa a ja sa snažím robiť všetko preto, aby som ho zvládla. Ak sa však niečo nepodarí, alebo mi nevyjde, určite sa za to nestrieľa. Stále je to len škola, sedí na mieste a nikam mi neutečie. S takýto prístupom sa mi na tréningy ide omnoho ľahšie a ešte ľahšie večer zaspáva. Aj keď viem, že zajtra ma čaká test, či skúšanie, jednoducho zavriem oči, vypnem časť mozgu, ktorá by sa ešte chcela učiť alebo opantávať tú zvyšnú časť negatívnymi myšlienkami a poviem si, že spánok je dôležitejší než test, ktorý tak či tak lepšie zvládnem vyspatá ako s kruhmi pod očami. Snažím sa na nič nemyslieť, modlím sa k Bohu, ďakujem za uplynulý deň a teším sa na ten nasledujúci, nech už ma v ňom čaká čokoľvek.

To som ale opäť trošku odbočila. Vrhnime sa teda k samotným pretekom, ktoré sa konali v spomínanom krásnom novom resorte v Šamoríne. Organizátori si pre nás pripravili v skutku zaujímavú, no mne až tak veľmi nevyhovujúci trať. Okruh dĺžky približne 2 km sme bežali celkom 4-krát. Striedali sa všetky možné povrchy: mokrý ťažký piesok, tráva, blato, čakalo nás niekoľko ostrých zatáčok a dokonca dokopy 12 konských prekážok, ktoré ma desili asi najviac. Pri zokluse som si preto jednu vyskúšala a aspoň psychicky sa trošku upokojila. Na fotkách som neskôr zistila, že hoci prekážky neboli až také vysoké, ja som nad ne skákala ako kobyla, akoby mala o pol metra viac. Dosť som na tom spätne pobavila. Aspoň viem, čo je potrebné ešte dotrénovať. 

Na preteky som tešila hlavne preto, lebo som vedela, že opäť stretnem moje dve spriaznené duše: Peťu Fašungovú a Zuzku Ďurcovú. Nikdy som neverila, že okrem Jura budem mať okolo seba ľudí akými sú oni dve, ľudí ktorým môžem povedať skutočne čokoľvek a nemusím sa báť reakcie, ľudí ktorí pochopia moje dobré i zlé stránky, s ktorými sa môžem podeliť o všetko a oni sa môžu zároveň podeliť o svoje radosti i starosti so mnou. Tak sme sa teda spoločne rozklusali, navzájom sa povzbudili a hor sa na to! Snažila som sa zostať pozitívna, nie len navonok ale aj vo vnútri a myslím, že som to tak skutočne cítila. Bola som šťastná!

Rozbehli sme sa nie veľmi svižným tempom a nechali sme Kiku Lapinovú, nech nám ujde, čo od nás  vôbec nebolo pekné. My sme sa plížili vzadu, kým ona si rozbehla individuálny závod. Bolo to od nej odvážne a veľmi sympatické. Doteraz ľutujem, že som nepobežala hneď za ňou. Nie je hodné Majstrovstiev Slovenska, aby sme prvé kilometre pochodovali slimačím tempom. Preteky boli ale tým pádom zaujímavejšie a o dosť taktickejšie ako minulého roku, kedy sa všetci rozbehli ako na svetový rekord. Väčšina sme sa držali pokope a ostávalo otázkou, kto zaútočí ako prvý. Nikomu sa do toho však veľmi nechcelo. Všetci zrejme čakali na mňa. A tak som sa teda 1,5 kola pred cieľom rozhodla, že to skúsim. Začala som pozvoľna zrýchľovať a naša skupinka sa začala mierne trhať. Ostala za mnou v závese Lucka Janečková a hneď za ňou Peťa. Lucka sa ma držala ako kliešť a nie a nie sa ma pustiť Snažila som sa znova  a znova zaútočiť, no v tej chvíli to už rýchlejšie nešlo. 

V závere za poslednou prekážkou jej ostalo viac síl a v záverečnom špurte ma predstihla o krátke (dlhé) 3 sekundy. Nebudem si vymýšľať, v prvej chvíli som na ňu bola poriadne nahnevaná (o čom svedčí aj priložená fotka). 

Za pár minút som si to však v hlave rozanalyzovala, prehodila pár slov s Peťou a uvedomila som si, že ak chcem byť nahnevaná, tak jedine na seba. Veď Lucka predviedla krásny finiš, jednoducho na tom bola v daný deň, v danú chvíľu lepšie a zaslúžila si vyhrať! V podstate sa teším, že po dlhej dobe sa aj ona rozbehla a verím, že si beh užíva tak alebo dokonca ešte viac ako pred tým. Takže po chvíli sa aj na mojich perách vyčaril úsmev. Dopadlo to presne tak, ako malo. Zvíťazil ten najlepší. 

V závese za mnou dobehla Peťa, ktoré sa taktiež po dlhšej dobe beží ľahko a rýchlo, z čoho mám ešte väčšiu radosť. Štvrtá skončila nesmrteľná Kika Lapinová a za ňou Zuzka s kŕčovitým úškľabom na tvári (prepáč Zuzi ale tú fotku som si nemohla odpustiť). Zbožňujem na nej, že akonáhle vyjde zo svojho tranzu a predýcha všetko, čo sa udialo, na tvári sa jej objaví taký ten obrovitánsky úsmev, pre ktorý by nejeden chlap (možno i baba) vraždil. To na nej úplne milujem. 

Ostatné dievčence si taktiež počínali veľmi dobre a myslím, že môžem s čistým svedomím povedať, že úroveň ženského behu na Slovensku za posledné mesiace určite narástla. A to ma z toho všetkého teší asi úplne najviac. V rámci Európy sme stále niekde na spodku a myslím, že naše šance na ME nebudú veľmi vysoké. 

Máme však jednu silnú stránku, ktorú som videla len málokde. SME JEDEN TÍM a verím že aj ako jeden tím budeme za necelé 3 týždne spoločne bojovať, aby sa za nás Slovensko nemuselo hanbiť! 

Definitívne zloženie reprezentácie zatiaľ ešte nie je známe, každopádne nám držte palce, myslite na nás, aby sme 11.12. v Chia vydali zo seba maximum, tešili sa z toho a aj keď dobehneme s kŕčom na perách, aby ho o pár sekúnd vymenil ten krásny úsmev zadosťučinenia a čírej radosti z aktivity, ktorú tak milujeme!

foto: internet, Juraj, Zuzka, Peťa