O tom, ako si na mňa raz sadol jeden nezbedný motýľ a už nikdy neodletel!

Dnešný článok by som chcela venovať osobe, na ktorej mi neskutočne záleží, osobe, bez ktorej by som asi ani z jednej tretiny nebola tým, kým som.

Tí, ktorí ma poznajú, asi správne tušia, že reč je o mojom priateľovi Jurovi. O mojom hrdinovi,  ktorý ma pozná viac než ktokoľvek iný (aj keď mu občas tvrdím opak). Ale začnime pekne od začiatku, od chvíle, ktorá mi doslova zmenila život, ktorá ma vytiahla z dna hlbokej prehlbokej studne plnej zlých pocitov, výčitiek, smútku a pocitu menejcennosti.

Keď ma Juro oslovil po prvý krát na našom už srdcovom Memoriály Pavla Antala, vôbec som si ho nevšímala. Bola som zahĺbená vo svojom svete, z ktorého sa mi vôbec, ale vôbec nechcelo vyjsť. Sedela som v kúte a nikoho som k sebe nechcela pustiť, aj keď som po tom niekde v hĺbke duše túžila. Dobíjal moje srdce, snažil sa zo všetkých síl, zabehol vzdialenosti o ktorých sa mu ani len snívalo, ochotne za mnou chodil do Svitu, nosil mi kvety, ale čo je hlavné, prijal ma presne takú, aká som. Nezľakol sa, práve naopak. Zaumienil si, že mi pomôže, že ma „zachráni“. A teraz, skoro päť rokov po tom si dovolím tvrdiť, že sa mu to podarilo. Hodil mi lano a ja som sa ho síce bojazlivo, ale pevne chytila. Myslím, že to bol kľúčoví okamih životov oboch z nás. Myslím, že to bola práve Božia ruka, ktorá nás spojila a už nikdy neoddelí. Spájala nás však postupne, deň po dni som si stále viac uvedomovala, aké šťastie ma vlastne zastihlo. Deň po dni, som ho mala rada stále viac a viac. Vlastne mám ten pocit doteraz. Vždy, keď si myslím, že moja láska už nemôže byť silnejšia, niečím novým ma prekvapí a ja si uvedomím, aký je to výnimočný človek.

A aký Juro vlastne je? V prvom rade obetavý! Pre iných by urobil čokoľvek a to nehovorím len o mne. Pomôže, komu len môže. Nikomu nedokáže ublížiť a šťastie ostatných je pre neho prvoradé. Vždy sa pozrie najprv na iných a až potom na seba, cudzie priority sú a jeho prioritami. Je milý a láskavý. A čo je pre mňa veľmi podstatné, nezáleží mu na tom, čo so o ňom myslia iný. Je jednoducho sám sebou, povie svoj názor a stojí si za ním aj keby išiel proti celému svetu. A jeho názory sú podľa mňa veľmi rozumné. Dokáže si udržať chladnú hlavu, je pokojný a vyrovnaný. Veľmi veľa ma v tomto smere naučil, hoci ma čaká ešte dlhá cesta.

V živote je veľmi dôležité mať aspoň jediného človeka, ktorému môžete povedať skutočne čokoľvek, pred ktorým nemáte žiadne tajomstvá, ktorému na sto percent dôverujete. A ak to ten druhý cíti presne takisto, potom niet nad lepší pocit. Ja takúto osobu mám, áno hádate správne, keď tipujete Jura. Je to on, môjho srdca šampión.

Rozhodla som sa o ňom napísať hlavne preto, aby som sa mu aspoň trošku odvďačila za všetku tu jeho obetu, ktorú mi dáva. Mám pri ňom pocit, akoby som bola stredom vesmíru, jeho vesmíru, ktorý je neskutočne krásny a čarovný a v ktorom sa cítim tak, ako nikde inde. To všetko, čo je ochotný pre mňa obetovať, je neodplatiteľné a ja si to neskutočne vážim. Mrzí ma však, že ja mu to nedokážem ani len z polovice vrátiť späť. Juro je súčasťou takmer všetkých mojich pretekov. Keď mu oznámim, že by som chcela ísť tam či tam, ani len nezaváha a spýta sa, kedy vyrážame. Vezme auto, obetuje svoj čas, celý deň strávi čakaním, občas bez jedla. Napriek tomu ma v cieli vždy čaká s úsmevom a otvoreným náručím. Či už skončím prvá, v strede poľa, alebo posledná. Vždy je tam a jeho slová ma zahrejú pri duši. Keď vyšilujem, nerváčim, plačem, trhám si vlasy, on je ten, ktorý ma ukľudní. Nevadí mu, že som k nemu nepríjemná, že na neho kričím, že sa nedokážem upokojiť. Jednoducho mi povie, že je na mňa hrdý, že som šla skvele, a že na budúce to pôjde lepšie. Povie mi, ako veľmi ma obdivuje, ako si ma váži, ako veľmi ma má rád, prvú, aj poslednú. Takmer všetok svoj voľný program obetuje mne, všetky jeho aktivity sa odvíjajú od tých mojich. Nevadí mu, že nemôže ísť na bicykel, že sa musí trepať 4 hodiny autom za mnou do Brna, že hoci on za mnou jazdí stovky kilometrov, ja ho čakám občas rozčúlená a bez nálady. Od dojatia sa mi do očí hrnú slzy, pretože vďaka a láska, ktoré cítim, sa slovami opísať nedajú. To najdôležitejšie je však slovami neopísateľné. Keď na neho myslím, cítim kľud a pokoj a nemôžem sa dočkať, ako ho objímem, ako zavriem oči a pocítim ten pocit bezpečia.

Milý Bože, ďakujem ti za ten najkrajší dar, 

akým si ma mohol obdarovať a odpusť mi prosím, 

že si ho občas nevážim a sťažujem sa, že dostávam málo.

Milý Juro, ďakujem Ti, že s ma vtedy oslovil, 

že si poslúchol svoj vnútorný hlas a prišiel za mnou. 

Ďakujem Ti za všetko, čo pre mňa robíš. 

Jednoducho, ďakujem ti, že (tu pre mňa vždy) si!

Milý čitateľ, ktosi mi raz povedal, že láska je ako motýľ. 

Lieta sem a tam a ty nikdy nevieš, kedy si na teba sadne. 

A keď si už raz sadne a zapáči sa mu, už nikdy neodletí. 

Prajem Vám teda, aby si na Vás sadol ten správny motýľ, 

pretože keď je to skutočne on, už nikdy nebudete chcieť, aby odletel!