Keď príde vytúžená nedeľa

Asi pred mesiacom som na blog pridala článok: Nie každý deň je nedeľa. Vtedy som bola dosť zúfalá a nedeľu som už potrebovala ako soľ. Vedela som, že ona raz príde, ani som však netušila, že keď ma navštívi, bude až tak veľmi stáť za to!

Po sérii relatívnych neúspechov na ligách a hlavne na MSR v behu do vrchu, kedy som sa na preteky prestala tešiť, odtrpela si ich a ani len nechcela pomyslieť na to, že ma čakajú ďalšie preteky plné sklamania a hanby som sa rozhodla nerobiť si z toho ťažkú hlavu a jednoducho prijať veci tak, ako sú. Vedela som, že som v tréningu robila čo bolo v mojich možnostiach a tak som si stále hovorila, že nič sa nedeje, ono to raz príde, všetko sa ti to raz vráti.

A ono sa to aj vrátilo a to v podaní neskutočne si užitého preteku na 5000m na dráhe. Asi po prvý krát som si užila aj nekonečné sa krútenie na štadióne, počítanie kôl, či kilometrov a úmorne silné popoludňajšie slnko. Užiť si to! Áno práve preto to robím, pre radosť z pohybu!

MSR na 5km sa začali úplne nevinne. Na štart som sa postavila s čistou hlavou a úsmevom na perách. O nič nejde, vravela som si. Stačí sa rozbehnúť a užiť si to, veď o tom to predsa je! Na štarte sme sa zišli skvelé parta. Zuzka Ďurcová, Romča Gajdošová, Janka Martinská, Zuzka Gedošová a ďalšie. Chýbali síce Peťa Fašungová a Lucka Janečková, nie vždy sa však zídeme všetky. Smiali sme sa, oblievali sa vodou a ani jedna z nás netušila, čo čakať. 

Bim a my sme sa rozbehli. Zaujala som predposlednú priečku, takticky, aby som to neprepálila. Postupom času som sa presunula na 4.miesto, ktoré som držala dlhšiu dobu. Vedúca trojica pretekárok si držala stále tempo a ja som na nich strácala zopár metrov. Po pravde som čakala, že to takto ostane až do cieľa. 4.miesto je síce zemiakové, ale nie je až také zlé. Všimla som si však, že Janka trošku odpadáva, tak som sa postupne dostala pred ňu. Zuzka s Romčou však stále viedli a vyzerali v pohode. Myslela som si, že sa šetria na posledný kilák. Zrazu som však bola za nimi a tempo sa mi zdalo akosi pomalé. Kilák pred cieľom Romča zaútočila a ja za ňou. 800m pred cieľom ma zrazu Romča pustila pred seba a do mňa akoby niekto kopol. „Soňa, si bojovníčka!“ počula som Jura. „To je na osobák!“ kričal tréner. A ja som šla, šla, šla, neviem, čo ma poháňalo, aká vrtuľa v zadku, ale napriek únave som bežala ako o život, akoby ma naháňal nie pes, ale rovno vlkodlak. Nevedela som, kde sú baby, neobzerala som sa, len som bežala a bežala a bežala...ešte 100m pred cieľom som vôbec netušila, či to mám isté. Až tesne pred cieľom som si uvedomila, že som to dokázala. Že som zvíťazila na MSR na 5km, v disciplíne, ktorá mi vôbec nie je blízka. Po dnešku však ale asi zmením názor ;-) V cieli ma už čakal dojatý tréner a Juro. Ani jeden z nich netušil, že by som mohla zabehnúť takýto čas. Sú mojou najväčšou podporou, nechýbajú takmer na žiadnych mojich pretekoch. Veľmi ma potešila aj Romča, ktorá sa tešila so mnou napriek tomu, že skončila druhá, za čo jej veľmi pekne ďakujem. Veľmi si to vážim. Gratulujem aj Zuzke Ďurcovej, ktorá to odtiahľa a na záver je potom neostalo dostatok síl. Gratulujem aj všetkým ostatným účastníkom MSR, hlavne Stanke Lajčákovej, ktorá tento rok ide ako píla. Je skvelá!

Tento článok som nepísala preto, aby som sa pochválila. Napísala som ho, aby som vám ukázala, že síce nie každý deň je nedeľa, či posvícení, ale ona raz príde. A keď príde, na základe predošlých neúspechov si ju užijete tak ako, nikdy pred tým. A preto ak sa vám nedarí, ak máte pocit, že všetko čoho sa chytíte sa pokazí, nezúfajte, buďte trpezlivý. Všetka námaha sa vám raz vráti, a to niekoľkonásobne!