Keď som sa mesiac pred ČSOB Maratónom dozvedela, že bude zároveň aj
Majstrovstvami Slovenska v polmaratóne, nemusela som dlho zaháľať, už pred pol rokom kúpené štartovné na Viedenský polmaratón som presunula na budúci rok (aj keď s menšími
peripetiami) a prihlásila sa do Bratislavy. Z tejto voľby som síce nebola dvakrát
nadšená, ale nič sa nedá robiť, majstrák je majstrák a vždy bude dôležitejší
ako nejaký zahraničný komerčný pretek.
Z majstrovstiev som mala zmiešané pocity, nevedela som čo od seba čakať. Mám
na to, aby som konkurovala najlepším slovenským bežkyniam? Nie som moc naivná,
keď s nimi chcem súperiť? Jarné výkonnostné testy ma síce celkom upokojili, ale
napriek zvýšenej výkonnosti som mala klasicky obavy. To už k pretekaniu ale
patrí, bez toho by to nebolo ono. Ten pocit, keď sa vystrelí, všetko napätie opadne,
potom stojí omnoho viac za to.
S ohľadom na peripetie, ktoré ma sprevádzali koncom skúškového som vedela,
že som urobila čo bolo v mojich silách, ostávalo len doladiť posledné detaily,
zaťať zuby a zabojovať. Som predsa bojovníčka, hovorila som si. S blížiacou sa
nedeľou sa zvyšovali i moje stresy. Klasicky som sa cítila oslabená a akosi
bez energie. Stále som si však pripomínala: čím horšie sa cítiš teraz, tým
lepšie sa ti pobeží v nedeľu.
A tá nedeľa
prišla rýchlejšie, ako som čakala. Týždeň v škole mi vždy zbehne ako voda
a je ani neviem ako, a je tu víkend. Ešte v piatok som si nachystala
všetky moje predpretekové mňamky: energetické tyčinky, repový koláč,
quinoi,...a hor sa do Bratislavy, kde som sa po 3 týždňoch konečne strela s Jurom,
ktorý tam dorazil čerstvo opálený z Chorvátka, kde bol najazdiť prvé jarné
kilometre.
A bolo to tu, nedeľa
ráno a ja som bola celkom v pohode. Ani záchod neutrpel takú ujmu ako
to u mňa býva zvykom. Vonku bolo ešte pomerne chladno, tak sme sa naobliekali
a vyrazili k Eurovei, kde sa už pomaly zhromažďovala „maratónska
rodina“. Štartovali sme presne o 10:00, pre mňa v ideálnom čase,
vtedy sa mi beží najlepšie. Pred výstrelom som preto bola nabudená a tešila
sa, až sa konečne všetci rozbehneme, nohy sa cítili plné paliva a nabudené,
len hlava mala trošku strach.
Po výstrele som si dala jasný cieľ, pokúsim sa
chytiť najbližšej ženy a uvidím, ako to pôjde. Medzi Slovenkami sa vedenia
ujala Peťa Fašungová, skvelá duatlonistka, teraz hlavne bežkyňa z Prievidze.
Bežala veľmi slušné tempo, ktoré som sa zo začiatku pokúšala držať s ňou.
Ten začiatok však netrval večne a Peťa sa mi začala pomaly vzďaľovať. Kým
ona mala síl viac než dosť, mne ich akosi každým krokom ubúdalo. Presne som
vedela, čo je príčina: prepísknutý začiatok. V tento deň som ale nešla na
čas, no na umiestnenie a tak som si povedala, že to musím za každú cenu
udržať, že budem bojovať, ako to len pôjde. Pri mojom boji mi veľmi pomohol
Juro, ktorý je už neoddeliteľnou súčasťou dôležitých pretekov, bývalí spolužiaci
zo strednej Lenka a Maťo, ktorí mi dokonca vyrobili transparent, manželia
Veghovci, známi zo Svitu a kopec ďalších známych tvárí. Keďže okolo trate
nebolo veľa divákov, moji najbližší mi veľmi pomohli.
Napriek ich prítomnosti
mi kilometre nejako nechceli ubiehať. Každý nasledujúci sa mi zdal dlhší ako
predchádzajúci a nekonečných 5km po otočku električiek proti vetru a ďalších
5km naspäť tou istou ulicou ma už totálne zabilo. Popri trase nebolo nič
zaujímavé, vietor bol neúprosný a tých zopár ľudí, čo tam stálo, moc
nemalo záujem nás povzbudzovať. Cítila som ako spomaľujem. Hlava sa snažila
poháňať nohy vpred, ale tie nie a nie zrýchliť. Tak som sa pokúsila aspoň
udržať to nič moc tempo. Po príchode do mesta sa to ale trošku zlepšilo. Bolo tam
viac ľudí a hlavne zaujímavejšia trasa. Kopec ako do druhého poschodia síce
potrápil, ale potom nasledoval zbeh, kde sa to dalo rozbaliť. A už len
4 km, povedala som si. Tam to na mňa ale opäť prišlo. Totálne mi došlo a ja
som videla, ako sa mi Katka Pokorná približuje. Ničím iným, len silou vôle som
poháňala nohy vpred. Predkladala som jednu pred druhú a túžobne si priala,
aby som už bola v cieli. Ten bol ale ešte nekonečne ďaleko. Po 1 hodine,
21 minútach a 28 sekundách som sa konečne dočkala. V cieľovej rovinke
som sa ešte pokúsila o šprint a dobehla na krásnom 4.mieste celkovo a medzi
Slovenkami na 2.mieste hneď za skvelou Peťou Fašungovou. Ani som neverila, že
to bol osobák. V cieli mi do očí vyhŕkli slzy, nie pre ten čas, ani
umiestnenie, ale preto, že som dokázala bojovať sama so sebou, prekonať bolesť,
zaprieť sa a nie len dobehnúť do cieľa, ale dobehnúť na hrane možností. Čo
už, nie každý polmaratón, či maratón sa dá „preletieť“ ako na MMM v Košiciach.
Občas si to užijeme, úsmev nám nespadne z tváre, no občas, napríklad keď
prepálime začiatok, nám neostáva nič iné, len zaťať zuby a bojovať, bojovať, bojovať,...ten
pocit potom však sotí za všetko to úsilie. Nikdy sa nevzdať!
Bratislava pre mňa
bola skvelá skúsenosť. Musím sa viac snažiť ovládať svoje emócie a nažhavenie
a držať stanovené tempo hlavne na začiatku, aby som na to potom neskôr na
trati nedoplatila. Človek sa ale stále učí a ja som vďačná aj za tento
deň. Teraz, keď sa na to pozerám s odstupom času, som spokojná a aj celkom
hrdá, ako som dobehla, pretože viem, že ma to stálo skutočne veľa síl a nie
len v ten daný deň. Jediné, čo ma mrzí je, že tam nemohol byť tréner,
ktorý ma vie vždy doviesť tam, kam potrebujem. Jeho prítomnosť som však cítila
aj keď tam nebol. Na budúce však nesmie chýbať!
V rámci MSR v súťaži družstiev som hosťovala za AO TJ Slávia STU Bratislava. S dievčatami: Katkou Pokornou, Renátou Klčovou a Kamilou Chomaničovou sa nám podarilo vybojovať titul.
Majte sa pekne,
makajte, trénujte, radujte sa!!!
Milá Sonička držali sme palce a sledovali obrazovku. Si na N 1.
OdpovedaťOdstrániť