Keď si uvedomíme, aké máme šťastie ...

Atletická liga žien Břeclav

Tak a jeden z najnáročnejších športových týždňov tohoto roku je, dá sa povedať celkom úspešne, za mnou. Absolvovať v jednom týždni trojo pretekov nie je sranda a ja som už celkom rada, že to je za mnou. 

Dnes som sa po prvý krát zúčastnila Bežeckej ligy za môj Brnenský oddiel AC Moravská Slávia. Baby bojovali celé leto a dnes sa len potvrdilo, že Morenda nie je žiadne Bé-čko a postúpili sme do 1.ligy, kde už konkurencia bude o čosi vyššia ako bola v 2.lige, čo ma veľmi teší. Čím väčšia konkurencia, tým lepšie výkony. Tak už sa celkom teším na budúci rok, kedy budem môcť reprezentovať Morendu a kedy sa budem snažiť dať zo seba všetko, aby sme všetkým ukázali, že do 1.ligy zaslúžene patríme.

Dnes som mala na programe 5000m, 1500m a dokonca ma šupli aj do štafety 4x400m. Mňa, čistú vytrvalkyňu poslali na smrtonostnú 400-ku. Dosť ma to pobavilo. Ale pekne na začiatok k 5000-ke. Najprv bežali muži, ktorých ale čakala desina, ktorú som im trošku závidela. Michal si počínal skvele a bežal to za nejakých 36min, čo pre mňa ostáva len snom. Naša 5-ka bola o čosi pomalšia. Nič som nečakala, baby som nepoznala a nevedela som, čo povedia moje nohy po všetkých tých závodoch. No a poviem Vám, neboli veľmi nadšené. Baby to rozbehli v celku v pohode a tak som si ich zo začiatku len kontrolovala z nejakej 3.pozície. Potom som však zistila, že je to dosť pomalé a tak som sa pustila do vedenia. Nepopieram, že to nebol príjemný pocit. Cítila som sa, akoby som lietala. Byť vo vedení na dráhe je fakt úžasný pocit. Viem, že toto je len 2.liga a že konkurencia nebola Boh vie aká, ale bežať na dráhe suverénne na vedúcej pozícii môjmu sebavedomiu neubralo. Je to zvláštne ale paradoxne dnes na mne nie veľmi obľúbenej dráhe som cítila, že žijem. Cítila som každý kúsok svojho tela a hovorila si, aké je to úžasné bežať. Teraz sedím v mojej novej izbe v novom byte a pozerám sa na fotky v rámčekoch, ktoré som si bola včera dať vyvolať a uvedomujem si, aké šťastie ja v živote mám. Mám rodinu, ktorá ma miluje, aj keď  sa občas pchytíme. Mám úžasného priateľa ktorý by sa za mňa obetoval všetko, keby to bolo potrebné, mám záľuby, ktoré ma neskutočne napĺňajú a bavia. Mám pri sebe Boha, ktorého cítim každý deň ako môjho ochrancu a priateľa, ktorý ma týmto všetkým obdaroval. Samozrejme nemám všetko. Ale na čo by mi to bolo? Mám presne to čo potrebujem. Keď tak premýšľam, je mi veľmi ľúto niektorých ľudí. Nie tých, ktorý sú chudobní a nemajú čo jesť, ale tých ktorí nie sú šťastní a nie sú v pohode. Ja viem čo to je nebyť v pohode a omnoho radšej by som bývala v stane a šťastná s niekým, koho ľúbim ako v blahobyte a ukrytá v samote. Samozrejme, samota je občas potrebná. Napríklad dnes si neskutočne užívam, že tu môžem byť sama, počúvať hudbu, písať tento článok, uvažovať o živote a budúcnosti, ktorá sa mi momentálne zdá hrozne desivá, no zároveň ju beriem ako výzvu. A to, čo ma čaká v nasledujúcich rokoch je teda poriadna výzva a vôbec netuším, ako to všetko dopadne. Bola som z toho veľmi zdesená a v strese ale práve dnes som si uvedomila, že stres a strach nás len ničia. Pomaly nás zvnútra rozožierajú a uberajú na rokoch života. 

Žijeme vo svete, v ktorom sa neustále rozhodujeme. Vezmem si modré šaty alebo ružové? Pôjdem autom alebo autobusom? Dám si na obed kura alebo šalát? Budem šťastná alebo smutná a deprimovaná? Skúsme každý deň k našim rozhodnutiam pridať aj toto. DNES BUDEM ŠŤASTNÁ, NECH SA DEJE ČOKOĽVEK!!! Naše rozhodnutie nemusia byť vždy správne. Ale nezáleží na tom? Nebyť zlých rozhodnutí, nikdy by sme sa nepoučili a neposunuli ďalej. A tak sa už nebojím rozhodovať. Snažím sa len počúvať Boha a učiť sa z vlastných chýb.

Mohla by som sa ale už dostať k tej 1500-ke. Akosi ma chytilo to filozofovanie J Pred 1500-kou som už bola úplne stuhnutá. Naposledy som to bežala tak pred piatimi rokmi, kedy to bola moja hlavná disciplína a ja som sa krvopotne snažila dostať pod 5minút. Dnes som na to ale už ani trošku nemala. Po tom všetkom som dnes dobehla 1. s časom 5:09. 

Potom ma ešte postavili do štafety, čo sa mi zdalo dosť komické. Odbehnúť 15min po 1500-ke 400-ku ma ale už totálne položilo. Pocit potom bol napriek tomu príjemný. Dnešné preteky som si veľmi užila. Atmosféra bola úplne iná, na akú som zvyknutá. Žiadna nevraživosť, či závisť. Uzavrela som nové priateľstvá a zoznámila sa s ďalšími skvelými ľuďmi. Takže dnešný deň hodnotím veľmi pozitívne a vôbec neľutujem, že som včera cestovala 8 hodín s nervami na krajíčku a zajtra ma čaká opäť nepríjemná cesta. Vo vnútri sa konečne cítim kľudná a v pohode, ako som sa už dávno necítila. Som zmierená sama so sebou, šťastná a spokojná akým smerom sa môj život uberá. Hlavne vďaka Bohu. 

Uvedomujem si, že tento príspevok je dosť chaoticky napísaný, ale prúd mojich myšlienok bol dnes taký :-)

Ponaučenie? Netrápme sa tým, čo nemáme, buďme vďační za to, čo máme!

Kiež mi Boh dá silu prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť; odvahu zmeniť veci, ktoré môžem meniť a múdrosť vedieť ich rozlíšiť.