Neviem kedy a ako sa
to stalo, ale na istý čas sa pre mňa beh a tréning stali každodennou rutinou a čo je horšie, povinnosťou.
Ráno vstanem celá ubolená a unavená, navarím si kašu, fičím do školy, alebo
za knihy, potom utekám na tréning na cyklochodník alebo na dráhu, ku večeru sa
vraciam domov totálne unavená a rozkladám karimatku, musím predsa ešte
cvičiť, to sa neodpúšťa. Ako docvičím už mi zvoní niekto za dverami natešený na
večernú masáž alebo ma v parku v Lužánkach čakajú moje dievčatá nabudené na
večerný tréning, ktorého sa už týždeň nemôžu dočkať. A ja sa večer vrhám
do perín, totálne unavená, no napriek tomu s dobrým pocitom, že som dnes
tomuto svetu opäť o čosi viac dala, než si vzala. Neotáľala som ani chvíľku a bola som totálne
vyťažená, presne takto to mám rada. Jeden z najhorších pocitov pre mňa je,
keď sa cítim zbytočne a nepotrebne, keď len tak hodinu čakám na prednášku,
alebo 20 minút na autobus, lebo som zmeškala ten predchádzajúci,... Vždy som si
myslela, že vyťaženosť je mojou silnou stránkou, že vďaka tomu som „prospešná“,
„potrebná“, „šťastná“ a "silná" ...
Ach ako veľmi som sa mýlila. Pred pár dňami som si
v Coelhovej knižke „Ako rieka, ktorá plynie“ prečítala nádherný príbeh
a uvedomila som si, že zastaviť sa nie je nič zlé, nič zakázané
a hlavne nič začo by som sa mala psychicky trestať. Bolo to ako zoslanie z jasného neba. Uvádzam úryvok zo
spomínanej knihy:
„Pociťujem nesmiernu úzkosť, rozhodol som sa však, že
zostanem tu a v ničnerobení zotrvám aspoň niekoľko hodín. Úzkosť sa
postupne rozplýva, oddávam sa rozjímaniu a začínam pociťovať svoju dušu.
Už dlho túžila porozprávať sa, ja som však bol stále zaneprázdnený.“
Ako krásne
napísané. Coelho je síce trošku samoľúbym autorom, jeho diela však majú vždy hlbší
zmysel a myšlienku. Po jeho knihách siaham vždy, keď opäť vybočím zo
svojej cesty a hľadám tú správnu. Pridávam ešte jednu jeho
myšlienku:
„Cesta sa nám ukáže iba vtedy, ak máme odvahu sa na ňu vydať“.
Ja
som pevne rozhodnutá vykročiť vpred. Vybočiť zo zažitého stereotypu povinností
a vydať sa do neznáma. Neviem čo ma tam čaká. Možno to bude občas bolestivé,
inokedy radostné, možno budem cítiť strach a možno budem veľmi odvážna.
Neviem. Hovorí sa, že prvý krok je najťažší. Ja som tých prvých krokov už teda mala.
Napriek tomu mám pocit že jeho náročnosť sa neznižuje, ba dokonca ešte
navyšuje.
Minulý týždeň som strávila na sústredení v rakúskych Alpách neďaleko Zell
am See, v nádhernej prírode, medzi lúkami plnými kráv a ovečiek, pod
azúrovo modrým nebom, s výhľadom na zasnežené pahorky a hlavne s človekom, ktorý dáva môjmu životu hlbší zmysel a ktorého nevýslovne milujem. Napriek tomu
mi trvalo niekoľko dni, kým som si uvedomila, kde to vlastne som. Nevnímala som
to, jednoducho som myslela len na tréning, na drinu, na bolesť, na to že mi to
vôbec nejde a hľadala som chybu v tréningovom pláne. Tam však chyba
nebola. Problém bol niekde úplne inde, bol v mojej hlave a pohľade (na všetko).
Jedného dňa som sa vydala sama do hôr, bez vody, bez jedla, naľahko
oblečená len s tričkom s dlhým rukávom okolo pása. Nejak to vydržím,
povedala som si. Proste som bežala a cestou neustále kontrolovala hodinky
a tempo, ktorým sa "šúram" smerom nahor. Najväčšou radosťou pre mňa bolo, keď som
predbehla nejakého cyklistu, čo sa trápil na horskom kole a mojim jediným
cieľom bola chata. Nevedela som sa jej dočkať a beh bol pre mňa len
prostriedkom ako sa k nej dostať.
Nie potešením, nie radosťou, proste
povinnosťou a rutinou.
„Ach nech už som tam“, stále som si opakovala.
A zrazu som tam bola. Pri chate niekde v 1800m výške s výhľadmi
na nádhernú prírodu, no bez pocitu šťastia či pokoja. Nado mnou sa týčil ešte
jeden vrchol a tak som sa rozhodla že sa tam aj keď mimo chodník
vyštverám. Už som mala dosť, ale cítila som, že by som tam hore mala vyjsť, aj
keby to malo byť po kolenách. Hore na mňa čakal obrovský kríž a samota,
nič len samota. A tam to na mňa prišlo. Z očí sa mi začali liať slzy
dojatia. Tam som si uvedomila, že som to opäť pokašľala, že som to opäť robila
presne naopak ako by som mala, že som opäť spadla do diery, ktorú som sa už
toľkokrát snažila zahrabať. Tam som pocítila totálny pokoj, radosť, prítomnosť
a hlavne Boha. Cítila som ako ma vždy milujúci otec objíma a tíši
moju dušu. Ešte teraz sa mi hrnú slzy do očí a v duchu ďakujem Bohu
za daný okamih.
Práve preto milujem hory. Vždy keď vybočím, práve kopce
a príroda ma opäť navedú na správnu cestu. Bolo to presne tu a teraz,
čaro prítomného okamihu. Raz by som sa chcela dostať na takú úroveň, že by som
24hodín denne žila tu a teraz, že by som robila presne to čo chcem
a nie to čo si myslím, že by som mala. Myslím však, že po tejto skúsenosti
som tomu päť o čosi bližšie. Rozhodla som sa opäť tešiť z tréningu
a užívať si každý kilometer. Opäť behať čo najviac v prírode,
v náruči matky zeme s Bohom v pätách.
Beh (šport), to nie sú čísla, to je radosť, príroda a hlavne ŽIVOT!
Hore kopčekom, to milujem :-)
Úžasné uvoľnenie v horúcom dni
KO po 3 hodinách v kopcoch
Najťažší tréning zvládnutý ... hurá do vody!
Deň voľna sme strávili turistikou
Najlepšie na boso, možno ešte vyrastiem
Taneček po tréningu na skvelú hudbu
Aj technika je potrebná!
Môj cyklošampión a hrdina (ktorý pretrpí všetky moje výlevy)
Mňamka, milujem schody (bez srandy)
A toto bolo to najlepšie, ľadovcová rieka
Pozn.: fotky sú prierezom sústredenia z okamihov, pri ktorých bol aj Juraj, s mobilom totižto nebehám. Dané výhľady zostanú navždy v mojom srdci, fotky nepotrebujem ;-)