Jar sa pre mňa za posledné roky stáva pomaly prekliatym
slovom. Jar, ktorú som vždy tak milovala a napriek všetkým peripetiám stále tak
milujem. Jar, ročné obdobie kedy konečne odchádza chlad a zima, všetko sa
prebúdza, zelenie a kvitne. Kedy ľudia vychádzajú do ulíc a rozdávajú úsmevy. Jar, kedy sa nie a nie rozbehnúť
aj keď nabehanýh kilometrov by som mohla rozdávať. Aj napriek tomu, že do zimného spánku neupadám a trénujem za každého
počasia, moje svaly sú stuhnuté, boľavé a akosi bez energie. Čím to je, že
rok čo rok robím tie isté chyby a padám do tej istej rieky? Čím to je, že
napriek všetkému môjmu snaženiu sa moja výkonnosť deň čo deň zhoršuje, pri
najlepšom stagnuje? Tieto otázky mi bežia hlavou už týždne a ja sa každý deň snažím nájsť na ne adekvátnu odpoveď.
Rok 2017 sa pzačal veľmi dobre. Bežala som Silvestrovský
beh v Peuerbachu v Rakúsku a týždeň na to Cross Campaccio
v Taliansku. Výsledné tempo nebolo nejak závratné, bola som však po
krátkej pauze a oba behy sa mi bežali veľmi ľahko a ja som si ch
užívala plnými dúškami, a to bolo v danej chvíli to najpodstatnejšie.
V Taliansku mi srdce dokonca tak pyšťalo šťastím a endorfínmi, že som z toho ešte niekoľko dní čerpala pozitívnu energiu a radosť . Boli to krásne chvíle... Boli? Nie to nie je ten
správny prístup!
Za posledné mesiace som zistila, že vlastne všetky chvíle
v živote sú krásne, záleží len na našom postoji! Veď už len to, že žijeme,
dýchame, že krv nám pulzuje v žilách a vyživuje svaly a ostatné
orgány je predsa nádhera. Je to doslova zázrak života! Každý deň sa teda snažím vnímať krásu
života a čaro prítomného okamihu, aj keď nie vždy sa mi to tak úplne darí.
Po pretekoch v zahraničí som svoju pozornosť
sústredila hlavne štúdiu, stále som však trénovala a pre výkon robila čo
bolo v mojich silách a možnostiach, možno dokonca aj viac. Skúškové som ukončila s miernou
únavou ale nadšením na prax do kúpeľov a do ďalšieho tréningu. V kúpeľoch
som sa veľa naučila. Pri najmenšom to, že fyzioterapia je skutočne mojou
cestou, ktorú mi Boh predurčil. Milujem ten pocit, keď vidíte, že ste niekomu
pomohli bez liekov a alternatívne, keď mu ukážete aj inú cestu a on
ju s úsmevom príjme. Áno, fyzioterapia je určite mojim poslaním.
Za ten čas som trénovala, koľko mi len sily stačili.
Doma, na sústredeniach, v Brne, skoro ráno, alebo po náročnom dni v škole.
Na čo som pri tom ale úplne zabudla, bolo moje telo, ktoré je chrámom mojej
duše. Prestala som ho vnímať, ignorovala som jeho zúfalé vzlyky a náreky,
jeho kričanie po prestávke a oddychu. Niekedy však ten čas letí tak strašne
rýchlo, že spadnem do víru povinností a prestanem vnímať. Prestanem vnímať
čo sa okolo mňa deje, svoje okolie, moje myšlienky, pocity a čo je
najhoršie, samú seba. Zabúdam na to čo a kto je pre mňa najdôležitejší,
jednoducho „frčím“ a idem v prúde víru a neuvedomujem si, že vír
ma opäť vedie nesprávnym chodníčkom a odkláňa ma od mojej cesty. Ublížila
som svojmu telu, poškodila som chrám. A čo sa stane, keď zničíte chrám,
miesto kde sa cítite najbezpečnejšie a naviac milovaní? Stratíte istotu,
pokoj a pohodu. Stratíte strechu nad hlavou a úkryt pred okolným
svetom. Prišli prvé preteky a s nimi prvé pády a zúfalé pocity
zlyhania pri ktorých som prišla som o to najpodstatnejšie, o radosť z prítomného
okamihu. Ráno som sa netešila na nový deň a pri pomyslení na tréning sa mi
prevracal žalúdok. Už som to nerobila rada. Napriek tomu som sa nevzdala a svoje
telo a dušu trápila ďalej deň čo deň. Neubránila som sa negatívnym emóciám
slzám a hlavne samote. Presne tak ako každú jar za posledné tri roky.
Ako sa však píše v biblii: „Zborte tento chrám a ja
ho za tri dni postavím“ (Jn 2, 19). Môj chrám nebol úplne zbortený, bol len
mierne poškodený a na jeho oprave už úpenlivo pracujem. Opäť sa učím
spomaliť, zastaviť sa a vnímať svet. Užívať si slnečné lúče, májové teplo,
pomalú chôdzu v lese, čas s Jurom, priateľmi a rodinou. Učím sa
opäť behať s radsťou a úsmevom na tvári. Pretože ako som už písala
v článku Život je ako rieka, kľukatý chodníček je normálny, každý ho
prežíva a nebyť zákrut, nespoznali by sme aj iné nádherné miesta
a zákutia. A práve preto si myslím, že to tak malo byť. Verím tomu že
Boh má so mnou svoje plány a moja chvíľa ešte len príde. A nie len moja, ale každého jedného z nás! Plne mu dôverujem
a obetujem mu každý svoj deň, každý svoj úsmev, radosť, ale aj zlyhanie
a smútok, či zúfalstvo. Obetujem mu všetko, pretože ho ľúbim a som mu
vďačná za svoj chrám i to čo je v ňom. Za svoje zdravé a silné nohy,
za rodičov, súrodencov, za Jura, za priateľov, za víťazstvá i za zlyhania.
On je ten, čo mi vždy pomôže na nohy. Či už sám, alebo prostredníctvom niekoho
iného.
A čo dodať na záver tohto „hlbokomyšlienkovéh“ pochodu?
Padať na hubu je normálne a prirodzené. Nebojme sa toho. Pretože bez pádu
nepríde stúpanie! Nebojme sa neúspechu a zlyhania, prijmime ho s otvorenou náručou a buďme zaň zďační! :-)
Pečecká 10 (nepotrebuje komentár) |
Horká chuť neúspechu |
MČR 10 000 m (2 min za osobákom) |
MSR na 10 000 m (3 min za osobákom) |
Polmaratón Viedeň (5 min za osobákom) |
P.S.: Ďakujem všetkým mojim priateľom (veď vy viete) a hlavne Jurajovi za obrovskú podporu.
P.S.2: Teším sa z každého jedného, ktorému sa darí užívať si každý deň :) a bežať s úsmevom. Najväčšiu radosť mi robia naše slovenské dievčatá, ktorým to teraz skutočne behá! Len tak ďalej.
Tak čo nám prinesie nový deň? Určite niečo nové, krásne a vzrušujúce :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára