Ak chcete robiť neuveriteľné veci, musíte mať neuveriteľné sny. (John Eliot)

piatok 30. júna 2017

Beh, to je pre mňa hlavne láska k prírode

Neviem kedy a ako sa to stalo, ale na istý čas sa pre mňa beh a tréning stali každodennou rutinou a čo je horšie, povinnosťou. Ráno vstanem celá ubolená a unavená, navarím si kašu, fičím do školy, alebo za knihy, potom utekám na tréning na cyklochodník alebo na dráhu, ku večeru sa vraciam domov totálne unavená a rozkladám karimatku, musím predsa ešte cvičiť, to sa neodpúšťa. Ako docvičím už mi zvoní niekto za dverami natešený na večernú masáž alebo ma v parku v Lužánkach čakajú moje dievčatá nabudené na večerný tréning, ktorého sa už týždeň nemôžu dočkať. A ja sa večer vrhám do perín, totálne unavená, no napriek tomu s dobrým pocitom, že som dnes tomuto svetu opäť o čosi viac dala, než si vzala. Neotáľala som ani chvíľku a bola som totálne vyťažená, presne takto to mám rada. Jeden z najhorších pocitov pre mňa je, keď sa cítim zbytočne a nepotrebne, keď len tak hodinu čakám na prednášku, alebo 20 minút na autobus, lebo som zmeškala ten predchádzajúci,... Vždy som si myslela, že vyťaženosť je mojou silnou stránkou, že vďaka tomu som „prospešná“, „potrebná“, „šťastná“ a "silná" ...
Ach ako veľmi som sa mýlila. Pred pár dňami som si v Coelhovej knižke „Ako rieka, ktorá plynie“ prečítala nádherný príbeh a uvedomila som si, že zastaviť sa nie je nič zlé, nič zakázané a hlavne nič začo by som sa mala psychicky trestať. Bolo to ako zoslanie z jasného neba. Uvádzam úryvok zo spomínanej knihy:
„Pociťujem nesmiernu úzkosť, rozhodol som sa však, že zostanem tu a v ničnerobení zotrvám aspoň niekoľko hodín. Úzkosť sa postupne rozplýva, oddávam sa rozjímaniu a začínam pociťovať svoju dušu. Už dlho túžila porozprávať sa, ja som však bol stále zaneprázdnený.“
Ako krásne napísané. Coelho je síce trošku samoľúbym autorom, jeho diela však majú vždy hlbší zmysel a myšlienku. Po jeho knihách siaham vždy, keď opäť vybočím zo svojej cesty a hľadám tú správnu. Pridávam ešte jednu jeho myšlienku:
„Cesta sa nám ukáže iba vtedy, ak máme odvahu sa na ňu vydať“.
Ja som pevne rozhodnutá vykročiť vpred. Vybočiť zo zažitého stereotypu povinností a vydať sa do neznáma. Neviem čo ma tam čaká. Možno to bude občas bolestivé, inokedy radostné, možno budem cítiť strach a možno budem veľmi odvážna. Neviem. Hovorí sa, že prvý krok je najťažší. Ja som tých prvých krokov už teda mala. Napriek tomu mám pocit že jeho náročnosť sa neznižuje, ba dokonca ešte navyšuje.
Minulý týždeň som strávila na sústredení v rakúskych Alpách neďaleko Zell am See, v nádhernej prírode, medzi lúkami plnými kráv a ovečiek, pod azúrovo modrým nebom, s výhľadom na zasnežené pahorky a hlavne s človekom, ktorý dáva môjmu životu hlbší zmysel a ktorého nevýslovne milujem. Napriek tomu mi trvalo niekoľko dni, kým som si uvedomila, kde to vlastne som. Nevnímala som to, jednoducho som myslela len na tréning, na drinu, na bolesť, na to že mi to vôbec nejde a hľadala som chybu v tréningovom pláne. Tam však chyba nebola. Problém bol niekde úplne inde, bol v mojej hlave a pohľade (na všetko). Jedného dňa som sa vydala sama do hôr, bez vody, bez jedla, naľahko oblečená len s tričkom s dlhým rukávom okolo pása. Nejak to vydržím, povedala som si. Proste som bežala a cestou neustále kontrolovala hodinky a tempo, ktorým sa "šúram" smerom nahor. Najväčšou radosťou pre mňa bolo, keď som predbehla nejakého cyklistu, čo sa trápil na horskom kole a mojim jediným cieľom bola chata. Nevedela som sa jej dočkať a beh bol pre mňa len prostriedkom ako sa k nej dostať.
Nie potešením, nie radosťou, proste povinnosťou a rutinou.
„Ach nech už som tam“, stále som si opakovala. A zrazu som tam bola. Pri chate niekde v 1800m výške s výhľadmi na nádhernú prírodu, no bez pocitu šťastia či pokoja. Nado mnou sa týčil ešte jeden vrchol a tak som sa rozhodla že sa tam aj keď mimo chodník vyštverám. Už som mala dosť, ale cítila som, že by som tam hore mala vyjsť, aj keby to malo byť po kolenách. Hore na mňa čakal obrovský kríž a samota, nič len samota. A tam to na mňa prišlo. Z očí sa mi začali liať slzy dojatia. Tam som si uvedomila, že som to opäť pokašľala, že som to opäť robila presne naopak ako by som mala, že som opäť spadla do diery, ktorú som sa už toľkokrát snažila zahrabať. Tam som pocítila totálny pokoj, radosť, prítomnosť a hlavne Boha. Cítila som ako ma vždy milujúci otec objíma a tíši moju dušu. Ešte teraz sa mi hrnú slzy do očí a v duchu ďakujem Bohu za daný okamih.
Práve preto milujem hory. Vždy keď vybočím, práve kopce a príroda ma opäť navedú na správnu cestu. Bolo to presne tu a teraz, čaro prítomného okamihu. Raz by som sa chcela dostať na takú úroveň, že by som 24hodín denne žila tu a teraz, že by som robila presne to čo chcem a nie to čo si myslím, že by som mala. Myslím však, že po tejto skúsenosti som tomu päť o čosi bližšie. Rozhodla som sa opäť tešiť z tréningu a užívať si každý kilometer. Opäť behať čo najviac v prírode, v náruči matky zeme s Bohom v pätách.
Beh (šport), to nie sú čísla, to je radosť, príroda a hlavne ŽIVOT!
 Hore kopčekom, to milujem :-)

 Úžasné uvoľnenie v horúcom dni


 KO po 3 hodinách v kopcoch

 Najťažší tréning zvládnutý ... hurá do vody!

 Deň voľna sme strávili turistikou

 Najlepšie na boso, možno ešte vyrastiem

 Taneček po tréningu na skvelú hudbu

 Aj technika je potrebná!

 Môj cyklošampión a hrdina (ktorý pretrpí všetky moje výlevy)

 Mňamka, milujem schody (bez srandy)

A toto bolo to najlepšie, ľadovcová rieka
Pozn.: fotky sú prierezom sústredenia z okamihov, pri ktorých bol aj Juraj, s mobilom totižto nebehám. Dané výhľady zostanú navždy v mojom srdci, fotky nepotrebujem ;-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára