V sobotu 27.8., dva týždne pred „veľkými“
Majstrovstvami sveta v behu do vrchu som sa rozhodla pre menšiu (skôr
väčšiu) skúšku v podaní Horského krosu Gerlach. Tento pretek je už
niekoľko rokov mojou srdcovkou a zakaždým, keď dobehnem do cieľa sa cítim
šťastná a naplnená, že som náročný terén zvládla, zatiaľ vždy v o niečo
lepšom čase.
V sobotu sme sa prebudili do nádherného, až
gýčového počasia. Ani obláčik, priateľná teplota, neuveriteľné výhľady,... čo
viac si horský bežec môže priať? Snáď už len okruh blízkych i vzdialených priateľov,
ktorí sa taktiež odhodlali potrápiť (užiť si to). Tí, ktorí ma poznajú, vedia,
že sa snažím si každý výbeh, ťažký tréning, preteky na dráhe ale aj náročné
preteky v horách poriadne užiť. A na štarte to pripomínam každému,
kto stojí okolo. Či si to vezmú k srdcu neviem, som si ale istá, že keď
už je po všetkom a oni stoja potom totálne premočení a vyčerpaní v cieli,
sú šťastní že to zvládli a nevzdali sa.
Už pred štartom som sa stretla s kopou známych a to ma naplnilo pozitívnou energiou, ktorú som sa
snažila rozdávať ďalej. Bolo to také krásne pretekať opäť doma, kde ma skoro
každý pozná a pristaví sa na kus reči. S dobrou náladou, no pocitovo
slabými nohami (to sa mi stáva bežne, každý stresujeme trošku inak) som sa
postavila na štart, kde nebolo len bielo. Hádate správne, prišli nás navštíviť
aj naši čierni kamaráti z maďarského klubu, no s keňnskou národnosťou.
Boli takí čierni, že som ani nedokázala rozoznať, či sú oblečení v dlhých čiernych
nohaviciach, alebo majú len kraťasy. Zabehnutého maratónu za 2:33 som sa trošku
zľakla a tak som si ponechala chladnú hlavu a úplne sa na Keňanku vykašľala.
Tatko mi síce s úsmevom poradil: Čierny tieň nech je za tebou, nie pred
tebou!“, ja som sa však radšej držala pri zemi. A dobre som urobila.
Vyštartovala ako strela za prvým takisto čiernym bežcom z jej klubu. Ja
som radšej bežala na pohodu a dobrý pocit. Trať dobre poznám a vedela
som, že je nevyspytateľná, plná nástrah a hlavne veľmi zradná. Úvod je
mierny a človek si myslí, že to je taká pohoda. Pri prechode na horský
chodník však každý rýchlo zmení názor. Už pri Huberte som začala obiehať
prepálených bežcov, ktorí zrejme neodhadli svoje sily (alebo žeby som ja
zrýchľovala?). V Tatranskej Polianke som už bola na slušnej pozícii, no
stále som sa tak trochu šetrila. Mojim cieľom bolo po Velický most ísť ako tak
v pohode a potom zapnúť. Myslím, že sa to aj podarilo. Skok, preskok,
výskok,...asi takto to vyzeralo. Stále som však bežala a držala si chladnú
hlavu. Na moste už čakal tatko, vyšlapal si to na biku a kričal mi, že
strácam 2,5 min na čiernu. Ukázala som mu palce hore a pokračovala ďalej.
Tak teraz to zapni, povedala som si. Záver mám celkom silný, zapla som a dúfala,
že to vydržím. Predbiehala som jedného muža za druhým a nechápala ako
dobre sa mi ide. Zrazu som pred sebou zbadala Mira Hrašku, borca ktorý na
Vtáčniku (kvalifikačné preteky na MS) skončil druhý za skvelým Jožom Hlavčom.
Keď som ho obiehala a povzbudila myslela som si, že snáď snívam. Ja som sa
však neotáčala aby som zistila, či to bol len prízrak a pokračovala v plnej sile ďalej. Kilometer pred
cieľom som už videla Sliezsky dom. Tam to začína byť vždy drsné. Človek ho už
vidí, myslí si, že je už tam, zatáčka však strieda zatáčku a vy nie a nie
dostať sa do cieľa. Predbehla som ešte jedného chlapa a dobiehala ďalšieho.
Keď však zistil, že ho dobieha ženská, zapol turbo a už som ho nedala. Do
cieľa som dobehla spotená ako myš, vyčerpaná no v skvelom osobnom rekorde
49:47! Pod neuveriteľnú hranicu 50min, hranicu o ktorej sa mi ani
nesnilo, že ju niekedy dám, hranicu ktorú naša olympionička Katka Bérešová asi nikdy nepokorila (pred rokom som to bežala za 56:32). Ešte teraz tomu nemôžem uveriť, ešte teraz lietam
keď si na to pomyslím. Únava zrazu zmizla, vyčaril sa úsmev na tvári a nechýbal
ani výskok a zdvihnuté ruky. Keňanka dobehla v čase 48:27, rekord jej
ušiel, no bolo vidno, že má dosť. Tvrdila že to bolo strašné. Pousmiala som sa,
lebo to na začiatku nakopla ako na svetový rekord na polmaratón. Kopce sú ale
zradné a treba si ich vážiť. Únava odišla tak rýchlo ako aj prišla a ja
som sa už len zhovárala s ostatnými pretekármi, gratulovali sme si, tešili
sa spolu,... Potom dorazil tatko, dal si časovku, zamakal si možno ešte viac
ako ja. Veľmi som sa tešila, že tam bol, vystískali sme sa, občerstvili fajnovým
melónom (fakt fajnovým ešte teraz ho cítim na jazyku). Celú cestu dole ma tatko
potom sprevádzal na biku a rozprávali sme sa. Nemohla som sa prestať
usmievať. Na záver som sa v Gerlachove okúpala v ľadovom horskom
potoku, to bola slasť pre moje nohy a rozpálené telo.
Na vyhodnotenie už
prišla aj vysmiata mamka. Pokecali sme s kým sa dalo, užívali si danú
chvíľu a čakali na dlho očakávané vyhodnotenie. Padol mužský traťový
rekord, takže to bola poriadna sláva. Medzi mužmi skvele zabehol náš
reprezentant v behu na lyžiach Peter Mlynár i skialpinista Jožo
Hlavčo. Medzi ženami ma prekvapila Katka Paulínyová, ktorá dobehla tretia i Danica
Božová, ktorá to týždeň po maratóne zabehla za 1:13, čo je podľa mňa totálne
obdivuhodné. Dnešnému dňu fakt chýbal len priateľ Juro, ktorý sa trápil výšľapom na Grossglockner.
Môžem si povedať, že Gerlachovský kros ma opäť a zas
nesklamal. Skvelá atmosféra, skvelí priatelia, skvelé výkony. Je to jeden z tých
pretekov, na ktoré sa budem vždy rada vracať a dlhú dobu čerpať z pozitívnej
energie, ktorú som nabrala. Do MS mi už zostávajú len dva týždne a zopár ťažkých
tréningov, na ktoré sa už teraz teším. V príprave robím, čo je v mojich
silách a ako to dopadne, to uvidíme až 11.9. v Sapareve. Mojim
hlavným cieľom je vydať zo seba maximum, no hlavne si to užiť.
Keď má z toho
človek radosť aj výkony prichádzajú akosi ľahšie!
Tak zdvihnime kútiky úst a užívajme si každý
kilometer!
foto: Matúš Jančík, mamka
Velká gratulace, krásný článek, užívej si této skvělé fazony, ať se Ti takhle krásně běží i na MS! Dáša K.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem ti veľmi pekne, urobím čo bude v mojich silách, hlavne s úsmevom :-)
Odstrániť