"Ak chcete robiť neuveriteľné veci, musíte mať neuveriteľné sny!" (John Eliot) ... Nebojte sa snívať!

1:04:12 a 35:44 ... tak tieto časy mi ešte dlho budú svietiť pred očami!

Keď som v sobotu stála na štarte Behu na Vtáčnik, mala som úplne čistú hlavu. Na ničom mi už nezáležalo a bola som odhodlaná si tento deň maximálne užiť. Ani som len netušila, ako veľmi sa mi to podarí. Do obce Kamenec pod Vtáčnikom som sa vydala klasicky s Jurom. Od rána panovala „v pohode“ atmosféra, obaja sme sa tešili. V Kamenci nás už čakali samé usmievavé tváre nie len organizátorov, ale aj ostatných pretekárov. Skutočne sme sa cítili veľmi príjemne.

Štartovalo sa na takmer celej šírke futbalového ihriska, takže miesta bolo až až. Príjemná hudba z rozhlasu sa ozývala celou dedinou a sprevádzala nás až kým sme neopustili jej bránu. Hneď od štartu som si nahodila svoje tempo, ktoré mi maximálne vyhovovalo. Prirodzený dych, ľahké nohy, úsmev na tvári. Nechápala som, čo sa to deje. Trať viedla zo začiatku asfaltovou cestou mierne hore a ja som tušila, že akonáhle dosiahneme métu piateho kilometra, bude to drsné, brutálne, jednoducho, že to bude bolieť. Piaty kilometer prišiel, no bolesť sa nie a nie dostaviť. Ako je to možné? Veď idem v slušnom tempe, ako to že sa dokáže ešte aj rozprávať so spolubežcami a neustále sa usmievať? Cítila som sa ako vo sne. Proste som bežala a mala z toho obrovskú radosť. Kilometre síce neubiehali až tak rýchlo, no napriek tomu som sa cítila stále skvele. Pri značke 2km do cieľa som námatkovo mrkla na hodinky a zbadala nejakých 54min. Čože? Skoro mi oči vypadli z bulbov. Ešte som bola v stave v hlave zhodnotiť situáciu a zistila som, že do traťového rekordu Katky Bérešovej, našej najlepšej bežkyne, ktorá bola juniorskou majstertkou sveta v behu do vrchu, mi zostávalo ešte asi 9 min. Zapla som turbo, ušla chlapíkovi, ktorý so mnou bežal takmer od začiatku a myslela len na to, že musím ísť čo to dá. Kopec bol strmý, stehná ma už pálili, dych už taktiež nebol taký kľudný ako na začiatku, no mne to bolo jedno, bežala som, ako mi to nohy, dych a terén dovolili. V cieli som zbadala čas 1:04:12. Len krátkych 21 sekúnd mi zostávalo do Katkinho rekordu. To snáď nie je pravda, hovorila som si. Všetci boli prekvapení, veď som dobehla ako 6. celkovo! Medzi borcami! Pripadala som si ako z inej planéty. Napila som sa a pozrela si výhľad, no stále mi to nedochádzalo. Mozog mi nepracoval a ja som bola vymletá ako mak. Cítila som len šťastie, radosť, červeň v tvári, pot všade kde sa to len dá a úsmev od ucha k uchu. Bol to neskutočný pocit. Pozdravila som organizátorov a spolu s najlepšími slovenskými vrchármi Jožom Hlavčom a Mirom Hraškom, ktorí sa podelili o prvé a druhé miesto, som sa vydala dole. Bola som prekvapená, ako ďaleko bola 2.žena, o tretej už ani nehovorím. A tí chlapi! Už som ničomu nerozumela. Len som sa usmievala a klusala dolu, dolu a dolu...nekonečne dolu. V príjemnej spoločnosti to však napriek tomu bolo krásne. V polke trati nás už čakal môj nenahraditeľný spoločník Juro, ktorý sa občas teší ešte asi viac ako ja. Keď som zbadala aký je nadšený, cítila som sa ešte lepšie. Odtiaľ sa už našťastie dalo ísť autom a tak naše stehná neutrpeli až takú ujmu.

Potom, ako som sa dala dokopy za mnou ešte raz prišiel Jožo Hlavčo a pogratuloval m k času. Vraj sa mu ešte nestalo, aby za ním nejaká baba došla len 5,5 minúty. Uznanie od takej legendy mi vyčarilo ďalší úsmev na tvári a dobrý pocit na duši. Ako sme tak sedeli, počúvali moderátora, ktorý nás oboch ospevoval (až tak, že kolabovala technika), som sa cítila úžasne. Spokojná, naplnená, užitočná. Všetci bežci za nami chodili a tešili sa s nami, dostali sme tortu a šampanské,  no jednoducho skvelá atmosféra, perfektná organizácia, nenahraditeľné podujatie. Určite prídem znova!

Na konci dňa, keď som ležala v posteli a ďakovala Bohu za tento nádherný deň, som si uvedomila, aké mám v živote šťastie. Mám zdravé nohy, skvelých ľudí okolo seba a nebojím sa ísť si za svojím cieľom, prekonať svoje hranice a žiť svoj život naplno. Áno, tento deň som si ohromne užila, ďakujem!

Tak, nominačný pretek na MS v behu do vrchu som mala v kapse, ešte hlbšie ako som dúfala. Predo mnou sa však týčila ešte jedna veľmi vysoko, no nie nedosiahnuteľne položená latka v podaní (pre mňa) hrôzostrašného limitu na 10km na dráhe: 37:00. S mojím chabým osobákom 38:06,57 to vyzeralo ako nonsens. „Zlepšiť sa o minútu? Veď to sa asi ani nedá!“, prechádzalo mi neustále hlavou. Na Slovensku som už žiaľ všetky možnosti (teda jednu) behu na 10km už vyčerpala. Čo teraz? Účasť na MS mi ujde kvôli nevydarenému preteku niekedy v máji? Na šťastie sa v Brne každý týždeň koná letný bežecký pohár Triexpert Cup, kde bola práve na tento týždeň naplánovaná 10-ka na krásnom modrom monde na Palackého vrchu, kde už býva zvykom, že napriek častému vetru (hovorí sa tomu „Větrná hurka“), rekordy padajú. Po dlhej ceste do Brna a krátkom oddychu v mojej milovanej Brnenskej postieľke sme sa teda „šalinou“ (električkou) vybrali na druhý koniec mesta využiť už asi poslednú šancu. Napriek tomu, že to bol dsť dôležitý beh, necítila som stres. Mala som akúsi čistú hlavu a po pravde som len chcela vedieť ako to celé dopadne. Trošku som to ale asi nezvládla so stravou, neviem kde bol problém, ale hodinu pred štartom ma chytili silné kŕče do brucha. Ajaja, hovorila som si. Po rozkluse a rozcvičke však ustúpili a ja som sa mohla s úsmevom postaviť na štart spolu s ostatnými borcami a jednou borkou, 59-ročnou Alenou Krchákovou. Len my dve sme mali odvahu postaviť sa na štart najrýchlejšieho behu. Počasie bolo idálne, skvelá teplota, pod mrakom a mierne mrholenie. Dnešný cieľ bol jasný, neprepáliť to, nahodiť tempo na čas 37 a potom to už len udržať. Keďže sme nezohnali nikoho, kto by mi to odtiahol, vrátili sme sa k starej známej metóde hlásenia medzičasov. Tréner mi na 200-ke teda hlásal koľko strácam, či koľko som v pluse voči očakávanému času. Hneď v prvom kole som sa zaradila za modré tričko (neviem koho, ale ďakujem) a bežala za ním. Tempo mal presne také, aké som potrebovala, počula som len +1, +5, +6,...OK je to fan, vravela som si. Potom sa mi to však zazdalo až moc pomalé. Borca som obehla a pokračovala ďalej sama proti sebe, času a daždivému počasiu. Potom to už len bolo „+6, +7, +10, +15,...Soňo to ke výborný, udrž to!“ Prepadla som do akéhosi iného strojového režimu. Pripadala som si ako robot, bez bolesti, či pocitu únavy. Vždy pri prechode cieľom som videla Jura, na 200-ke trénera, tí mi dodávali silu a odvahu do toho ešte šliapnuť. Zrazu to bolo +30,...až nakoniec kilometer pred cieĺom: „Soňo, +55!“ Nemohla som tomu uveriť, veď ja to ešte môžem dať pod 36min. Úplne ma to nakoplo, už som na nič nemyslela, len bežala, nevnímmala nič len modrú farbu pod mojimi nohami, dažďové kvapki stekajúce mi po tvári a zrýchlená dych. „Ja to dokážem!“, hovorila som si. Ešte teraz mám husiu kožu z toho pocitu, ktorý som mala keď som prebiehala cieľom, tá radosť a eufória. Chytila som sa za hlavu, Juro ma už objímal a z druhého konca štadiónu utekal natešený tréner, so stopkami na krku a úsmevom od ucha k uchu. Bežala som mu oproti, stretli sme sa v strede 100-ky a poriadne vybjímali. Bolo to neskutočné, neuveriteľné, skutočne ako vo sne. Ani neviem koho som koľkokrát obehla, koľká som bola, kto bol predo mnou, či za mnou, viem len, že som splnila nominačný limit a to nie o sekundy, ale o viac než minútu. Neverila som, že niekedy vo svoom živote, nieto ešte teraz, by som mohla siahnuť na čas pod 36min, 35:44 ma teda úplne dostalo. Bez mojich hrdinov, trénera a Jura by som to však nikdy nezvládla. Ešte pri vyklusávaní som poskakovala, smiala sa, chytala sa za hlavu, jednoducho nechápala. Vedela som, že dať to pod 37 bude ťažké, no nie nereálne. Ale pod 36? Stále sa mi tomu nechce veriť. Po trénerovom preskúmaní medzičasov sme zistili, že som si dokonca v druhej polovici časom 17:35 urobila rekord na 5km a to o nejakých 10 sekúnd oproti MSR pred necelými dvoma týždňami, kde som vyhrala. Veľmi sa mi páčilo, že som nemusela s nikým súperiť, len sama so sebou a o tom to je, o prekonávaní samých seba. Nasledoval presun na milovanú Morendu (AC Mravská Slávia), kde nás už s pivom v ruke čakali niektorí jej členovia, skvelá partia.

Keď som si okolo polnoci ľahla do postele, bola som úplne mimo. A to nie len ja, aj Juro sa len usmieval a vytešoval. Keď sú šťastní ľudia okolo mňa, som aj ja ešte šťastnejšia. Je úžasné robiť ľuďom okolo vás radosť. Pre mňa je to vždy ešte väčšie potešenie. Zaspala som síce rýchlo, no pred 3:00 som sa zobudila a už to nešlo. Neustále som myslela na ten beh, na tie pocity, cieľovú rovinku. Štípala som sa, či náhodou nesnívam. Ani tréner a Juro vraj moc nespali, boli sme fakt hotoví.

A práve preto: 

„Ak chcete robiť neuveriteľné veci, musíte mať neuveriteľné sny! Nebojte sa snívať!

P.S.: Ďakujem všetkým, ktorí mi verili, že to zvládnem a splním kritériá na MS v behu do vrchu. Veľmi si to vážim!


foto: Ľubo Ďurta, Mirek Nosek, Juraj, Marián Hudec