V posledných dňoch (týždňoch) som sa fakticky nezastavila a tak
na napísanie niečoho múdreho na môj už dosť zanedbaný blog nebolo ani
pomyslenia. Toto nekonečné skúškové sa už ale chýli ku koncu, respektíve až na
nejaké laboratórne resty mám hotovo, a ja si môžem konečne povedať STOP!
Zastaviť
sa, je však v poslednom čase u viacerých ľudí (vo veľkej miere aj
u mňa) veľký preveliký problém a myslím, že na to potom doplácame nie
len my, ale hlavne naše okolie. Žijeme fakt v uponáhľanej dobe, kde sa
všetci snažíme byť lepší ako niekto iný, pretekáme sa už skoro vo všetkom.
Hovorím pretekáme, lebo k tejto skupine patrím aj ja. Veď aký je to krásny
pocit byť v niečom NAJlepší, byť NAJšikovnejší, byť NAJmúdrejší, byť NAJ...
to nech už si každý doplní sám.
Akurát včera mi prišiel e-mail, kde sa ma jeden
dobrý priateľ pýta, ale za akú cenu? Tá cena je občas skutočne vysoká a je
len na nás, či nám to za to stojí. Takmer každý jeden deň musím aj ja hľadať
motiváciu a pýtam sa sama seba: Stojí mi to vôbec za to? Na čo 2 školy? Na
čo tréning? Na čo sa tak snažím? Prečo to robím? Aký to má zmysel? Nájsť
odpoveď na tieto otázky je občas dosť ťažké a stálo ma to nejednu slzičku
vypadnutú z oka. Plačem rada a myslím si, že ten, kto plakať
nedokáže, je zbabelec. Plač je úplne prirodzenou ľudskou vlastnosťou, je
emóciou, ktorú nám dal Boh a ktorá nás svojim spôsobom oslobodzuje. Veď
ruku na srdce, necítite sa lepšie po pár minútach intenzívneho plaču? Po tom,
ako vám slzy smútku, či bolesti stečú po rozpálenej červenej tvári? Po tom, ako príde ten okamih uvoľnenia, keď si uvedomíte, že trápiť sa je zbytočné? Problém, ktorý sa pred tým zdal nevyriešiteľný, sa po pár slzách plaču javí ako
malý kamienok v mori balvanov. Ta sa teda pýtam:
Po smiechu býva plač, ale platí to aj naopak?
Určite! Po tom ako si poplačeme, príde úľava, celkové uvoľnenie a my sme
schopný sa nad problémom a trápením pousmiať, možno aj zasmiať a ísť ďalej.
Každého niečo trápi, aj keď vám bude krvopotne tvrdiť, že nie. Keď nás niečo
ťaží, to neznamená, že sme nešťastný. To v žiadnom prípade. Znamená to
len, že vždy je tu niečo, nad čím premýšľame a čo by sme chceli zmeniť. Ale
veď o tom to predsa je. Snažíme sa prekonať problémy, aby sme sa posunuli
a mohli čeliť ďalším, možno ľahším, možno ťažším a možno presne tým
istým. Formujú nás, ukazujú správny smer. Aj ja mám stále nejakého chrobáka v hlave, nebudem
klamať. Vždy sa nájde banalita, čo ma
vyvedie z miery. Hnevám sa zo to na seba, ale som presne ten typ človeka,
čo si vždy nájde niečo, s čím nie je spokojný. Občas ma to poriadne
zožiera, ale povedzme si úprimne, nie je lepšie byť stále so sebou alebo s niečím
nespokojný, ako byť samoľúby a zahľadený do seba? Ako nechcieť od života
nič, len stáť kdesi v kúte, tam, kde ma postavia? Ako som už veľa krát
písala, problémy vždy boli a vždy aj budú. Záleží len na tom, ako sa k nim
postavíme. Zalezieme pod perinu a budeme čakať kým sa vyriešia samy? Alebo
si poplačeme, strhneme zo seba prvotnú bolesť, pozrieme sa na ne s nadhľadom
a premôžeme ich? Ja som stopercentne za druhú možnosť. Život je boj, tak
sa nevzdávajme hneď na začiatku!
Po smiechu býva plač, ale po plači určite
príde vytúžený smiech, radosť, víťazstvo. Možno nie hneď, raz ale určite!
Ja som teraz mala poriadne, hlavne psychicky náročné obdobie. Hlava mi praskala
vo švíkoch (dúfam, že v nej aspoň čosi naučené zostalo) a ja som sa do učenia snažila vtesnať ešte aj tréningy. Som si úplne vedomá, že som si na
seba naložila poriadnu dávku, ktorej váhu som už v posledných dňoch
nevládala niesť. Stále si však myslím, že je lepšie mať vysoké ciele, naložiť
si toho viac a bojovať. Ľudské telo, myseľ a človek všeobecne vždy
zvládne viac, ako si myslí. Často krát aj niekoľkonásobne viac!
A dnes je
pondelok doobeda, ja sedím za počítačom a píšem. Nemusím sa učiť, nemusím
premýšľať, nemusím stresovať. Dnes dokonca ani makať na tréningu. Napriek tomu
je moja hlava opäť stratená a blúdi niekde v oblakoch. To som celá
ja, dosiahnem jeden cieľ a hneď sa ženiem za ďalším. Zastaviť sa a povedať
si STOP je pre mňa ťažšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Viem, že je to potrebné, každý občas
potrebuje vypnúť, kašlať na všetko a len žiť, no ja som ešte nedospela do
štádia, kedy to dokážem. Možno len kdesi v horách, s ľuďmi, ktorých
mám rada...tam človek zabudne na všetko a rieši len to, čo je tu a teraz.
A tak dúfam, že keď sa v piatok konečne dostanem domov, poviem STOP
svojej hlave a budem len šťastná tam kde som, s tými, s ktorými som.
Teším sa domov ako malé dieťa, ktoré prázdniny strávilo u starých rodičov
a maminku nevidelo celú večnosť. Nehanbím sa za to! Mám rada svoj rodinu a viem,
že aj oni majú radi mňa a práve preto sa domov budem vracať vždy rada a s
úsmevom, je to moje zázemie, miesto, kde vždy cítim, že som milovaná...
A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. Láska nikdy nezanikne. (1 Kor, 13)
Ja vám teda prajem, aby ste aj vy našli a mali také miesto, kde ste ľúbení, kde viete, že patríte, kde ste jednoducho doma! :-)
Soni, velmi pekne napisane :)
OdpovedaťOdstrániť