Soňa Vnenčáková: Podtatranský Polmaratón v úžasnom domácom prostredí

O tom ako ma vyfackala vlastná hlúposť

1.september je na Slovensku známy ako Deň ústavy. Málokto si to však uvedomuje a väčšina sa len teší, že prázdniny sú o deň dlhšie. Tohtoročný 1.september bol pre mňa však trošku iný. Konal sa totižto 1.ročník Podtatranského polmaratónu, na ktorom som samozrejme nemohla chýbať. Trasa viedla z námestia v Poprade do Svitu a naspäť s miernou okľukou cez sídlisko Juh v Poprade. Keďže som bola dva dni po náročnom Horskom krose Gerlach, nič som si nesľubovala ale v kútiku duše som samozrejme túžila po víťazstve doma. Sú dva druhy pretekov. Na jedných nám veľmi záleží a urobíme všetko preto, aby sme uspeli. Na tie druhé sa tešíme a vieme, že si ich užijeme. Na Podtatranský polmaratón som šla presne s takouto vidinou, keby som len vedela...

Na to, že to bol prvý ročník, atmosféra a organizácia bola zvládnutá takmer dokonale. Skvelý moderátor, účasť primátorov a dokonca aj Jožka Plachého, ktorý je pre nejedného bežca vzorom.

Bol síce prvý septembrový deň, teplomer tomu však ráno ani trošku nenasvedčoval. Radšej som ani nevyšla von, aby som si to s tým štartom nerozmyslela. Od rána som sa okrem toho necítila vo svojej koži. Naraňajkovala som sa, no na obed som tomu veľa nedala a piť mi vôbec nešlo. Chyba, chyba, veľká chyba. Za celé dopoludnie som vypila žalostne málo a to je to najhoršie čo môžete pred takýmto pretekom vo veľkej horúčave urobiť. Keď sme sa dostavili na štart, nemohla som vypiť takmer ani hlt, no aj tak mi to v bruchu poriadne žblnkalo a hmýrilo sa. Mala som zlé tušenie, že to len tak nepovolí a moja predtucha sa aj naplnila, o tom ale potom.

Štart bol naplánovaný až na 14:00, čo je pre mňa veľmi neskoro. Najradšej štartujem ráno, kedy som svieža, vzduch je chladnejší a žalúdok v najväčšej pohode. Organizátori sa však rozhodli takto a my štartujúci to musíme akceptovať. Na štart sa nás postavilo okolo 450 spolu s účastníkmi primátorskej desiatky. Aj keď to bola masa teda poriadna, úvodné tempo nebolo až také rýchle, čo mi celkom vyhovovalo. Žalúdok zatiaľ poslúchal a teplo nebolo až také neznesiteľné. Po troch kilometroch sa všetko ale zmenilo. Začala som sa prehrievať a tak som využila hneď prvú občerstvovačku, kde som na seba vyliala kelímok vody. Smerom do Svitu sme cítili silný protivietor a ja som sa tešila, keď pôjdeme naspäť. Ešte viac som sa ale tešila na Svit, moje rodné mesto. Vedela som, že budeme prebiehať cez mne veľmi známe ulice a štadión, ktorému pripisujem moje bežecké začiatky. Na úvode Svitu ma čakali rodičia spolu s Jurom. Oznámili mi, že vediem a že si vediem skvele. Mňa poháňala vôňa domácej atmosféry a vidina víťazstva. Priebeh cez štadión bol neuveriteľný. Bolo tam kopec známych, v rozhlase oznámili moje meno a najlepšia kamoška s priateľom mi vyrobili úžasný transparent. Veľmi si vážim domácu podporu. Som rada, že žijem práve vo Svite, v meste, ktoré je dosť malé na to, aby Vás každý poznal, no dosť veľké na to, aby o Vás každý všetko vedel. „A máme tu prvú ženu a kto iný by to bol, ako naša Sonička!“ No nevravte, že by Vás to nepotešilo. Nakoplo ma to ako blesk a trielila som až moc rýchlo na to, že som bežala polmaratón. Tempo som si však udržala len pred divákmi a potom som sa vrátila k tomu predošlému. Pri východe zo Svitu sme sa ešte točili okolo hotelov, kde ma tatko poriadne oblial vodou a musím povedať, že mi to fakt urobilo dobre. Síce len na pár minút, ale predsa. Dostihla som jedného bežca, ktorý chcel ísť so mnou, no po kilometri som zistila, že ma trošku brzdí. Dokonca aj na zázname z tepomerača som zbadala menší pokles tepov. Práve to bol asi ten okamih, kedy sa všetko akosi zvrtlo a mne začalo byť čoraz horšie a horšie. Prehrievala som sa, brucho vydávalo divné zvuky a na pitie sa som nemohla ani len pomyslieť. Vietor fúfal do chrbta, mne bolo ale všetko ukradnuté. Asi na 17. kilometri som prestala vnímať, vypli mi nohy, ruky, no proste všetko. Celých 5 kilometrov som si hovorila trénerovu frázu: pochod smrti. Na mňa to ešte nikdy nepoužil, ale som si istá, že keby ma v tento deň videl, určite by ju použil. A mňa ešta čakalo to najhoršie. Mierne stúpanie proti vetru smerom na Kvetnicu. Bolo to asi len 1500m, pre mňa to však bolo nekonečne nekonečné. Ani som nesledovala, kto beží oproti. Klusala som, no moje nohy neboli schopné ani len toho. Otočka konečne prišla a ja som sa márne nazdávala, že dole kopcom to rozbehnem. Ha ha, naivná Soňa. Po značke 2 km do cieľa sa ma zmocnila menšia nádej. Tie 2 km pre mňa ale boli ako 5 do kopca. Nekonečné, ťažké, horúce, bolestivé, kŕčovité. Pred cieľom ma čakal organizátor na bicykli, ktorý ma povzbudzoval a oblieval horúcou vodou z fľašky, za čo mu ďakujem. Pochod smrti, pochod smrti, pochod smrti...stále som si opakovala. Nekonečný pochod smrti. Konečne sme sa začali blížiť k centru mesta a ja som len matne zbadala Jura. V cieli som si stopla čas, ktorý bol niečo cez 1:35. Katastrofaaaa. To bolo to jediné, na čo som si pomyslela. Ľahla som na zem a všetky foťáky a kamery boli namierené na mňa. Hanbila som sa ako pes, ale bolo mi tak zle, že som fakt nebola schopná sa postaviť. Keď som konečne vstala, hlava sa mi krútila a ledva som udržala smer. Totálna dehydratácia a vyčerpanosť po sérii náročných pretekov, ktoré som absolvovala. Muselo to prísť. Každá sopka raz vybuchne a mne sa to stálo práve v utorok. Niečo som utrúsila do kamery mne veľmi známemu moderátorovi Popradskej televízie s ktorým sa stretávam na cyklochodníku a do reproduktorov som zahlásila: „Maseker!“. Moderátor si to zapamätal a neodpustil si to spomenúť aj pri vyhodnotení. Všetci sa tomu pousmiali. Trvalo mi asi tak 4 hodiny, kým mi prešla nevoľnosť a točenie sa v hlave. Takú dehydratáciu som v živote nezažila. Prefackalo ma to a poučila som sa dúfam na sto rokov dopredu. Víťazstvo ma napriek tomu potešilo hlavne kvôli mojej mamke, ktorá mohla byť hrdá v domácom prostredí.