Night Run LM

Týždeň po tom, ako som absolvovala Oravaman-a (short) som ani len nechcela pomyslieť na nejaké preteky. Vo štvrtok som si však spomenula, že v LM sa koná môj obľúbený NightRun, beh s neopísateľnou atmosférou a s kopec známymi všade navôkol. Nič som si od toho nesľubovala a môj plán bol jedine taký, aby som si to užila, keď to pôjde, pôjde, ak nie tak nie. Veď o nič nejde.

V ten istý deň mal Juraj naplánovaný cyklistický závod na 70km - Tatry Tour, na ktorý sa veľmi tešil a ja tiež, pretože to boli moje prvé preteky, na ktorých som konečne mohla podporiť ja jeho a tešiť sa z jeho radosti z pohybu. Tak som si vzala bike aj ja a vydala sa na trať, aby som môjho milého a jeho partiu trošku podporila. Liptov Cycling Tem sa nazaprel a ukázal, že Liptov je drsná krajina s drsnými chlapmi. Chalani skončili v prvej polovici so skvelými časmi a hlavne skvelým pocitom v cieli. Veľmi ma teší, že aj Juro objavil krásy pretekania, trénovania a zistil, aké to je totálne sa rozbiť. Keď pomyslím na jeho úsmev v cieli, zaplavuje ma hrejivý pocit radosti z jeho radosti. No poďme už k samotnému NightRun-u.

Po poludní sa strhol mega lejak, ktorý trval až do večera. Ešteže bol štart naplánovaný až na 21:30, kedy sa už mraky stihli poriadne vypršať. Na štart sa postavilo na Mikuláš ozaj veľké množstvo bežcov od hobby športovcov, až po riadnych makačov, ktorým je napríklad Peter Žiška (bežal to pod 33!!!), skvelý sparťan. Vzduch nebol po daždi vôbec čistý, bolo riadne dusno a po odštartovaní sa z každého z nás lialo ako zo sprchy. Mojou najväčšou rivalkou bola Vierka Olejárová, ktorá mi to minulého roku pekne natrela. Hoci bol začiatok napálený, akoby sme bežali 1km, nie 10, my sme išli pekne spolu a ja som si to skutočne užívala. Rozdávala som úsmevy, rozprávala s ostatnými bežcami, no proste pohodička. Keď sme prechádzali mestom, ovácie nás neminuli a nejedného z nás aspoň trošku popohnali. Asi tak v ¼ som cítila, že by to chcelo pridať, tak som pridala a snažila sa to udržať až do konca. Mikulášom sme bežali 2 okruhy a v tom 2. som si to už len užívala, aj keď nemôžem povedať, že ma to nebolelo. Bolelo, a to veľmi. Na druhý deň ani nehovorím. Do cieľa som vbehla s úsmevom s časom 39:10, čo bolo pre mňa v celku uspokojivé, aj keď to chce ešte veľmi veľa tréningu, potu, bolesti, nervov, odrieknutých sladkostí, či alkoholu. Popravde, to odriekanie pre mňa už nie je až taký problém. V cieli boli role vymenené a Juro sa zas tešil zo mňa. Objal ma a na jeho tvári som videla úprimnú radosť. Ďakujem J

Chvíľku pred vyhodnotením sa ako čerešnička za týmto dňom strhol taký lejak, že sme sa všetci poschovávali kam sa len dalo a po ceny len utekali cez hustý lejak. Bolo to zábavné a úžasné, že to nikomu nepokazilo dobrý pocit z behu. Som rada, že ľudia už nie sú tak z cukru ako kedysi a pár kvapiek dažďa im nepokazí dobrú náladu. Šport má nezdolateľnú silu meniť zmýšľanie a náladu ľudí. Boh to má dobre vymyslené...

foto: www.facebook.com