M-SR na dráhe na 5km

Posledné roky atletické dráhové podujatia veľmi nesledujem, no keď som sa v utorok ráno dozvedela, že sa cez víkend konajú M-SR na dráhe, niečo sa vo mne zlomilo. Na takomto podujatí som nebola už veľmi veľmi dlho, tak by asi nebolo zlé vyskúšať, ako na tom rýchlostne vlastne som. Tak som sa dohodla s trénerom, že za pokus nič nedáme a prihlásila som sa. 

S prichádzajúcou nedeľou som však cítila čoraz väčšiu nervozitu, stresy a kŕče v žalúdku. Takéto stavy som nezažila od čias, kedy som preteky na dráhe chodila pravidelne. Všetci vás tam vidia po celý čas, súperky, či diváci. Na dráhe máte pocit, akoby ste boli stále kontrolovaný. Preto bolo mojim najväčším stresom, aby som neskončila posledná a neurobila si celoslovenskú hanbu.

V nedeľu ráno sme ešte stihli omšu s našim obľúbeným kňazom v Trnovci, kde som načerpala dostatok síl a vyrazili sme smer Banská Bystrica. Cesta trvala len niečo cez hodinku tak sa Juro stihol ešte aj naobedovať a dali sme si výbornú kávu. Moje kŕče v bruchu však neustupovali, dokonca sa stupňovali každou minutou. Juro sa mi priznal, že má ešte asi väčšie stresy ako ja (možno sa tiež bál tej hanby).  Rozklusať som sa išla už asi hodinu a pol pred štartom, čo zrejme nebolo dosť rozumné. Potom som sa musela stále udržiavať v pohybe až do 15:50, kedy sme mali naplánovaný štart. Postavilo sa nás tam asi 9. Katka Bérešová (jasná víťazka), Peťa Fašungová (môj favorit), Ľubka Maníková (taktiež skvelá bežkiňa a dokonca už aj mamina) a ďalšie namakané a nažhavené baby. Po mysli mi chodili otázky tipu: Ako začať? Koho sa držať? Sledovať čas? Sledovať kolá? Odpovede na ne som však našla až počas behu. Vlastne sa to dopredu ani nedá naplánovať. Môžte mať perfektnú taktiku, či plán, ale keď odznie výstrel, všetko sa zmením behom sekundy. 

Tak sme teda odštartovali a rozbehli sa tempom pre mňa dosť rýchlym. Katka si šla svoje, samozrejme, a my ostatné sme sa počas celého behu miesili, menili, striedali a popravde ani neviem, ako to celé prebiehalo. Podľa Petinej rady som sa snažila nevšímať si kolá, nič nepočítať, len proste bežať. Tak som bežala a bežala a zrazu som na tabuli zbadala 5-ku. Vedela som, že sú to posledné 2 „kiláky“. Nijak som to ale neriešila. Len som ďalej bežala. Posledný kilometer som chcela zrýchliť, ale nešlo to. Tak veľmi som chcela, ale totálne ma vyplo. Dokonca ma tesne pred cieľom predbehla ešte jedna skvelá baba. Tak veľmi som sa jej chcela chytiť, tak veľmi som to chcela dať pod 18:00. 10 metrov pred cieľom som ale na časomiera zbadala 18:... a vedela som, že 18-minútová hranica dnes pokorená nebude. V cieli som bola totálne vyfľusnutá, mala som kŕče, skoro som zvracala a bolela ma hlava. Skončila som na 5. mieste, čo nie je veľmi potešujúca okolnosť. Čas 18:04, však nie je sklamaním, skôr potešením. Nevedela som, čo od tohto behu môžem očakávať a podľa trénerových slov: „Soňo, to nebyla bomba, to byla atomová bomba“ zrejme nemusím byť sklamaná. Veľmi ma potešil jeho telefonát s milými a potešujúcimi slovami. Tento deň beriem ako veľkú motiváciu pracovať na sebe, zlepšovať sa, viac uvažovať o strave a vyladení formy. Som šťastná, že Juro je mi takou oporou a teší sa zo mňa. Vďaka nemu viem, že to čo robím, nie je až také sebecké ako som si myslela. Rozdávam radosť naokolo a to ma teší viac, ako moje úspechy (ktoré su ale zatiaľ len malé ako zrnko piesku v mori). Peťa opäť predviedla skvelý výkon a skončila na 2.mieste s výborným osobným rekordom. To ma len utvrdzuje v tom, že okrem toho, že je úžasným človekom, je aj vynikajúca, ako hovorím hybridná, špotovkyňa.