MMM - cesta za šťastím

Neopísateľná radosť, slzy v očiach, eufória. Presne taký bol pre mňa môj prvý polmaratón v Košiciach

Medzinárodný Maratón Mieru je už 92 rokov súčasťou Košíc. Spravidla prvú októbrovú nedeľu sa v Košiciach zídu tisícky nie len popredných bežcov zo Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska a iných európskych krajín, ale aj bežci, ktorí bežia len tak pre radosť, či dobrý pocit z pohybu. Je najstarší v Európe a druhý najstarší na Svete, práve preto by sa nezaobišiel ani bez účastí Keňských, či Etiópskych bežcov. Tí, čo si netrúfajú zdolať celých 42 km sa môžu vydať aj na 21km dlhú polmaratónsku trať mestským okruhom. Hoci ako sa hovorí: „Do Košíc sa na polmaratón nechodí“, ja som si zvolila práve túto dištanciu. Na maratón mám ešte kopec času a načo ničiť telo už v tomto veku, keď nemusím. Všetko má svoj čas.

4.10.2015 som teda mala v pláne zaznamenať svoj Košický debut a veľmi som sa na to tešila. Brala som ich ako každý iný pretek, ako také ukončenie sezóny. Cez leto sa mi ale celkom darilo a môj pohľad na tento prestížny pretek sa zmenil. Začalo mi na nich veľmi záležať a chcela som zabehnúť čo najlepší čas. Už mesiac dopredu som pociťovala menšie napätie a posledným večerom to úplne vyvrcholilo. V sobotu večer som sa cítila doslova na nič. Bez energie, bolo mi zle a netrávilo mi. Pred pretekmi sa asi najviac obávam toho, ako zareaguje môj žalúdok. Zvládne to? Bude štrajkovať? A keď sa niečo pokašle už večer, na pohode mi to teda nepridá...

Vďaka nášmu kamošovi Vladovi Lukácsovi, ktorý nám poskytol jeho byt ako azyl, sme nemuseli s Jurom spať na ubytovni a mohli sme si užiť kľudný večer a ešte kľudnejšiu noc. Po ceste z Brna a skutočne náročnom týždni v škole som bola taká unavená, že nervozita nenervozita, zalomila som ako drevo a spala celú noc, čo asi taktiež zohralo istú rolu. Zobudila som sa do relatívne chladného rána a to ma veľmi potešilo. Netúžila som po škvarení sa na októbrovom, no napriek tomu horúcom slnku (Teplota počas preteku bola nakoniec asi 17°C, úplný ideál). V kľude som sa najedla a vypila kávu neuvedomujúc si, že za dve hodinky to začne. Cítila som sa už relatívne fajn a v pohode, ale žeby som hopsala od natešenia to veru nie.

Jedným z najúžasnejších zážitkov pre mňa bolo, keď som dorazila do malého mestského parku, kde asi na 200 metrovom okruhu klusali húfy ľudí. Zapojila som sa do davu a cítila som sa ako rybka unášaná prúdom. Bolo to pre mňa veľmi úsmevné. Úplne som sa naladila na ich vlnu a konečne cítila tú predštartovnú atmosféru, to napätie a radosť zároveň. Bol to krásny pocit. Potom som sa už pomaličky presunula ku štartu, niekoľko krát navštívila toaletu a zaradila sa do sektoru A. Museli sme tam byť už 20min pred štartom, aby sme sa tam všetci stihli napakovať. Nasledovalo predstavovanie politikov, primátorov, starostov, tajomníkov a ešte neviem koho, pretože som nič nepočula. A potom konečne nabehli naši čierny súperi, kamaráti z Kene, pre nás stále nedosiahnuteľná méta. Ako sme tam tak stáli, uvedomila som si, že mám okolo kopec známych. Batizovčan  Milan Šoltýs, Peter Hrabčák, ktorý momentálne býva v Poprade a mnoho ďalších. Zábavné, ako sme sa tam takto svorne stretli.Je fajn, keď vás ľudia spoznajú a oslovujú menom.

Všetci sme už len čakali na deviatu hodinu, ako sa pustíme na túto zaujímavú trať Košicami. Bim, ani som si nestihla všimnúť a zrazu sme bežali. "Len v kľude, stále v kľude, ešte ťa čaká 21km", hovorila som si. Najväčší des som mala z prepáleného prvého kilometra. Chytila som sa Milana a jeho party z Batizoviec a fičali sme spolu. Na prvom kiláku Milan zahlásil 3:55, paráda. Neprepálila som to, takže len to udržať. A čuduj sa svete ja som to udržala. A nie len to, ja som dokonca stupňovala tempo. Fičali sme Košicami, nevnímajúc kilometre, nevnímajúc terén, len divákov, ktorý boli všade naokolo a povzbudzovali s plného hrdla (musím povedať, že takú kulisu len tak ľahko nenájdete, všade kam som sa len pozrela, boli ľudia, ďakujem Vám). Kilometre utekali ako na aute a asi na ôsmom som si všimla, že s nami beží Michal, parťák z Brna. Na deviatom som letmo zbadala trénera, ktorý len zvolal: „Dobrý Soňo, ale je to rychlí!“. Bola som si istá, že má z tempa obavy, chcela som mu zakričať, že je to OK, no už sme boli preč. Nemohla som uveriť tomu, ako ľahko sa mi bežalo. Už som len čakala, kedy to príde a ja sa zlomím. Dosť som sa toho obávala. Nechcela som uveriť tomu, že by som týmto tempom dokázala bežať polku. A ja som to nie len dokázala,ale aj zrýchlila. Na obrátke som si skontrolovala situáciu a zistila, že som druhá žena, čo bol pre mňa mierny šok a nakopnutie zároveň. Utrúsila som Michalovi, že som druhá a on na to, že mu je cťou so mnou behať, čomu som sa pousmiala, pretože on bežal raz takú dlhú trasu ako ja. To mne bolo cťou! Obdivujem každého, kto zdolá maratón v tak slušnom čase ako Michal. Včera mu to síce úplne nevyšlo, ale nie každý deň je posvícení a verím, že to vezme ako motiváciu do budúcej sezóny. Asi na 14km som sa rohodla, že do toho ešte kopnem. Ani som si to nestihla uvedomiť a bola som sama. Žiadne ťup ťup za mnou, len bežci predo mnou. A aj tí boli stále bližšie a bližšie. Zrejme to boli maratónci, ktorý by urobili poriadnu hlúposť, ak by zrýchľovali so mnou. A tak som bežala ďalej  a psychicky sa udržovala mojim známymi formulkami, ktoré len tak ľahko neprezradím HAHA J 

A vtedy to prišlo, odčlenila som sa od svojho tela, akoby už ani nebolo moje a ja som lietala. Skutočne lietala. Nohy predkladali jednu pred druhú akoby samé a ja som cítila len šťastie, radosť, endorfíny, vnímala som divákov naokolo, ktorí boli úžasní a bežala a bežala a bežala...kilometre stále utekali veľmi rýchlo a ja som zrazu bola 3km pred cieľom a snažila sa to stále stupňovať. Keď som sa blížila k námestiu zbadala som Jura, ktorý mi kričal z plného hrdla, s úsmevom na tvári, taký šťastný...

Vtedy som si to uvedomila. Uvedomila som si to, čo si niekto nedokáže uvedomiť za celý svoj život. Uvedomila som si aká som šťastná a vďačná za všetko, čím ma Boh obdaril, za to, aký život žijem, život, ktorý milujem. Cítila som sa šťastná, tak šťastná, že len ťažko sa to dá slovami opísať. Už som vedela, že to zvládnem, že ten čas bude neskutočný (v rámci mojich možností) a že budem druhá za Katkou Bérešovou. A tak aj bolo. Komentátor si ma síce nevšimol, ale ja som dobehla do cieľa so slzami v očiach. Nikto si ma nevšimol, nikto za mnou neprišiel, no ja som vyhrala svoj vnútorný boj. Bola som víťaz sama nad sebou a ten pocit sa skutočne nedá opísať. Taká radosť, taká eufória, taká spokojnosť. 1:21:38. Čas pod 1:22. O tom som nesnívala ani v najtajnejšom sne. Ani v tom tajnejšom ako je ten najtajnejší. Nemohla som tomu veriť. Hľadala som niekoho známeho, no nikoho som nemohla nájsť. Potom som len začula trénera ako na mňa kričí, videla som, aký je šťastný a ja som sa cítila ešte šťastnejšia. Bola som taká rada, že som ho potešila. Je to úžasné, keď obšťastníte niekoho, koho máte radi a na kom vám veľmi záleží. Juro taktiež dobehol celý natešený a vystískal ma. Do cieľa už dobehla aj Romča Gajdošová, ktorá taktiež zabehla skvelý výkon. Čas pod 1:25 bez nabehaných objemov len s rýchlosťou je fakticky obdivuhodný a ja jej skladám klobúk dolu. Už vyše mesiaca sme spolubývajúce a Romča poskakovala, že sme víťazný byt J Ona sa dokáže tak tešiť, že sa nad tým vždy pousmejem. Je to výnimočné a na triatlon veľmi nadané dievča, ktoré dokáže makať ako šrúba.

Pomaly som sa ukľudnila a vyklusala stále premýšľajúc nad tým, ako je to možné. Nemohla som tomu uveriť. Jednoducho mi vyšiel deň, hodina, proste všetko. Bez trénera Jiřího Šmitáka by som to ale nikdy nedokázala. Moju prípravu naplánoval presne tak, ako to bolo potrebné a preto mu patrí moja obrovská VĎAKA. Ešte som asi nestretla tak obetavého, skromného a dobrého človeka zároveň. Ak by som povedala 1000-krát ďakujem, určite by to nestačilo. Juro je už takisto neopísateľnou súčasťou nie len mojich pretekov, ale mňa samotnej. Bez jeho povzbudivých a ukľudňujúcich slov by som určite nemala takú chuť a hlavne silu trénovať, silu pozrieť sa na seba z iného uhla ako ukazuje zrkadlo. Ďakujem.

Tak toto bolo asi dosť vyčerpávajúce. Čo dodať na záver? Tento čas je síce fajn, ale vždy sa dá urobiť niečo, aby bol ešte viac fajn. MMM beriem ako veľkú motiváciu, že tvrdá drina, ktorá vždy môže byť ešte tvrdšia a systematická príprava prinášajú ovocie. A tak sa prosím netrhajte bezhlavo za kilometrami, premýšľajte nad svojim tréningom ale hlavne MAJTE Z TOHO RADOSŤ. UŽÍVAJTE SI TO. Prajem každému športovcovi, ktorý to myslí vážne, aby zažil tie pocity, čo som ja zažila na MMM. Určite to stojí za to!!!

Majte sa fajn a makajte J

foto: Krchák, www.kosicemarathon.sk