Ak chcete robiť neuveriteľné veci, musíte mať neuveriteľné sny. (John Eliot)

utorok 22. septembra 2015

Memoriál Pavla Antala

Predposledný septembrový víkend už tradične patrí Memoriálu Pavla Antala, ktorý tento rok oslávil už 21.narodeniny, presne tak, ako ja. S týmto podujatím ma však nespája len vek, ale aj jedna z najkrajších spomienok môjho života. Presne pred 4 rokmi, som sa tam spoznala s Jurom. Hanblivý chlapec a ešte hanblivejšie dievča sa zrazu dali do reči a bolo to. Aj keď som si to vtedy vôbec neuvedomovala, Boh mi zoslal záchranu, ktorú som tak veľmi potrebovala a ja som ju s otvorenou náručou prijala.

SHMÚ hlásil poobedňajší dážď a tak som sa nazdávala, že to ešte stihneme ako sa hovorí „na sucho“. Opak bol však pravdou a my sme sa zobudili do upršaného hmlistého rána. Všade naokolo samé mraky a dážď. Paradoxne som sa celkom potešila, pretože kým všetci nadávajú na dážď, ja sa z neho radujem. Milujem ho a hlavne beh v ňom. Je taký očisťujúci a oslobodzujúci. Zmýva z nás všetku špinu, vonkajšiu ako aj vnútornú. Ochladzuje rozpálené telo a vždy mi vyčarí úsmev na tvári. Od rána to teda bolo kadejaké. Občas pršalo, občas zas nie, tesne pred štartom sa však spustil poriadny lejak a všetci bežci sa nahrnuli pod strechu aby nevychladli. Akonáhle sme odštartovali, dážď ustal (alebo som ho len prestala vnímať). Začali sme okruhom okolo Štrbského plesa, ktorý by nám mal vraj pridať 5 minút života a pokračovali skalnatým chodníčkom na Popradské pleso. Skaly boli šmykľavé, a tak som si už od začiatku dávala pozor. Nechcela som riskovať nejaké zranenie pred MMM, to by ma asi položilo. Začali sme celkom svižne a ja som potom pokračovala ešte svižnejšie. Stále to však nebolo to pravé tempo na preteky. V takom teréne je pre mňa ťažké ísť na plný plyn. Kým sa nejedná o majstrovstvá, radšej neriskujem. Behom mi skoro po celý čas robil spoločnosť môj skoro sused z Podskalky, Martin Michalík, ktorý si nakoniec vybojoval 5.miesto v celkovom poradí. Nebyť pádu, skončil by 4. Má to však ako motiváciu a bude na sebe ďalej pracovať. Ja som dobehla hneď za ním na 6. priečke. Celkovo to vyhral Ľuboš Kováčik, 49-ročný borec  zo Súľova. Jura som bola ešte povzbudiť na trati a do cieľa sme dobehli spolu. Vážim si, že sa behu zúčastňuje každý rok aj keď beh nie je jeho silnou a ani obľúbenou stránkou, len aby zachoval tradíciu




Aby sme na pretek nemali negatívne spomienky, v cieli nás už čakalo vysmiate slniečko, ktoré nám ukázalo, že aj v septembri má svoju silu a ohrievalo nás až do neskorého popoludnia, čo sme my, premočení bežci veľmi ocenili.


Vždy je krásne pretekať v nádhernom domácom, prostredí, medzi „svojimi“, kde Vás všetci poznajú a tešia sa s Vašich úspechov. MPA je práve takýmto podujatím, kde nikto nikomu nezávidí a každý sa teší s každým. 





Juro na dryhý deň ešte absolvoval časovku z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso, kde potvrdil, že je bojovník a napriek únave po náročných výstupoch v Alpách potvrdil formu.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára