Soňa Vnenčáková: Vokolo Príglu

Sezóna sa už pomaly chýli ku koncu a po pravde aj mojich síl už ubúda. Po minulotýždňovom polmaratóne na mňa všetko akosi doľahlo, stres opadol a dostavila sa únava a útlm. Košice si vyžiadali svoju daň, no mne to vôbec nevadí a hoci som sa na závode Vokolo Príglu pekne vytrápila, skúsila som si aspoň ako tak užiť „domácu“ Brnenskú atmosféru.

Ráno bolo chladné a zamračené a mne sa ani len nechcelo vyjsť z postele. Dlho však nikdy nepoležím, tak som vyskočila a nachystala som si svoju raňajkovú bombu. Romča (spolubývajúca, skvelá triatlonistka, ktorá na Prígly taktiež štartovala) už vstala tiež. Ani jedna z nás nevyzerala, že by bola na preteky extrémne naladená, ale ako to už býva, atmosféra nakopne aj keby ste nechceli.

Poriadne sme sa naobliekali (v rámci vecí, ktoré som mala v skrini, ešte som si nestihla doniesč zimušné oblečko) a vydali sa na „šalinu“ (električka) do Bystrc k Brnenskej priehrade, k jednému z mojich najobľúbenejších miest v okolí. Milujem dlhé zimné behy okolo spolu s partou známych bežcov.

Ako jedny z tých lepších pretekárok nás pridelili do elitnej vlny, čo so sebou skrývalo aj isté benefity. Dostali sme šatňu, záchody a po preteku as jedlo navyše, ktoré sme ale nevyužili. Tam sme sa stretli ostatnými kolegyňami a pomaly sa začali na beh skvelú atmosféru tešiť.

Na štart sa postavilo okolo 2000 pretekárov, čo je už poriadne číslo. Boli sme rozdelení do niekoľkých vĺn podľa výkonnosti. Každému sa počítal čistý čas, čo je podľa mňa veľmi spravodlivé a páči sa mi to. Na štarte som sa cítila skutočne uvoľnene, bavila sa s ostatnými babami a rozhodla som sa, preteky si užiť. Svoje maximum som podala v Košiciach a čo sa bude diať tu, nebolo pre mňa také podstatné. Po výstrele sme ale vyštartovali poriadne, poriadne svižne a mala som dosť veľké obavy, či to udržím (tie boli opodstatnené, ale o tom potom). Bežali sme hore, dole, hore, dole, také brdečky. Kto to tam pozná, vie. Hore sa mi šlo parádne, ľahunko, bez obtiaží, dole to už ale bolo horšie. Ten koho som predbehla hore, predbehol mňa dole. Hore som vždy Romči ušla, dole ma predbehla. Budem musieť trénovať aj zbehy, lebo niektoré behy do vrchu sa bežia aj dole a v zbehoch mám teda poriadne rezervy. Asi po 5km som bola na druhom mieste, Romča na 3. a čo bolo za nami, neviem. Prešli sme cez most z asfaltu do terénu a tam som sa ocitla vo svojom živle. Hore, dole, schody, kopečky, no proste paráda. Išlo sa mi skvele a tak som do toho aj kopla. Blbá Soňa, nepoučí sa a nepoučí. Po tom ako som si to v Košiaciach krásne rozvrhla, som to na Prígly pohnojila. Po teréne totižto opäť nasledoval asfalt a ja som cítila ako každým metrom skapínam. Na 10km som už vedela, že je zle, že Romča sa približuje a že ja budem rada, ak vôbec dobehnem. Len tak okolo mňa prefrnkla, ja som jej ukázala palec hore a bojovala ďalej. Pri prudkom zbehu mi poriadne ušla, hore som ju dobiehala, no už som ani zďaleka nemala na to, aby som ju predbehla. Posledné 2km som videla už iba hviezdičky a Romča bola jednou z nich. Hviezda, je fakt skvelá a ja jej to neskutočne prajem. Dobehla som 20 sekúnd za ňou a od radosti ju objala. Úprimne som sa s ňou tešila, zaslúži si to, maká ako šrúba. Potom som sa hodila na mantinel a ledva to predýchala.

Bolo to fakt už na dlh. Málokedy mi dôjde energie, a v sobobotu mi fakt došla. Každý pretek je ale skvelou skúsenoťou do budúcna. Čím viac ma moja odhodlanosť prepáliť to zkope, tým viac si uvedomím, aby som to neurobila zas a znova. Víťazí sa až v cieli. Konečná bilancia: 1.miesto Katka Bérešová (ako ja hovorím, zatiaľ nedosiahnuteľná méta), 2.miesto: Romana Gajdošová, 3.miesto: ja. Pekne sme si to s Romčou vymenili. Nemohla som jej predsa uštedriť dvojnásobnú porážku J. Dúfala som v lepší čas, ale po Košiciach a hodinách strávených v škole a pri učení to nie je až také zlé. Môj cieľ užiť si to, sa vyplnil aspoň trošku, tak prvých 8 km, potom to už bolo trápenie, ale nebyť divákov, skvelej atmosféry a organizácie, bolo by to horšie. Týmto by som sa chcela poďakovať Pánovi Božekovi, ktorý nám každý rok ukáže, že sa dá zorganizovať veľký závod so skvelou organizáciou, s Johny Sevisom, cestovinami na obed a nezabudnuteľnou atmosférou. Ďakujem. Ďakujem aj trénerovi a Jurovi, ktorých úsmevy a povzbudivé slová nie len v cieli ma vždy potešia J