"Legendárny Vršatec", aj tak nazývajú beh v Pruskom, ktorý si tento víkend zapísal už 32.ročník. Beh s dlhou tradíciou, úžasnou rodinnou atmosférou, ktorý v nedeľu hostil aj Majstrovstvá Slovenska v behu do vrchu, si už od začiatku získal moje srdce. Už dávno som nebola na preteku, kde štartovné "vystúpalo" do výšky 3 Eur, kde by som dostala posúch, odviezli by mi veci do cieľa, dali mi (respektíve Jurovi) 2 kopčeky zmrzliny a kde by som sa cítila tak vítane, ako meddzi svojimi.
Keďže nie som tunajšia, na preteky som išla tak trošku inkognito. Zatiaľ nie som západnej bežeckej verejnosti tak známa, aby sa ma niekto obával, či si dával na mňa pozor. Po tomto víkende sa to ale zrejme už zmení. Neviem však posúdiť, či to je pre mňa dobre, alebo zle :-)
Dva týždne pred Vršatcom som bola tak trošku v pomykove. Jeden víkend a dva úžasné preteky. V sobotu Žiarsky duatlon, jeden z pretekov môjmu srdcu najbližší a v nedeľu majstrák Slovenska. Ako sa len rozhodnúť? Ešteže mám toho svojho skvelého trenéra, ktorý vždy vie, čo je pre mňa najlepšie. Na duatlone by som síce zažila skvelú horskú atmosféru, majstrák je ale majstrák a ten si netreba nechať ujsť. Sobota pre mňa síce bola ťažká, keď som v práci myslela na Jura a ostatných, ako sa práve trápia do kopca, nohy ich pália a endorfíny sa im vyplavujú, no občas si treba určiť priority. Vedela som, že v nedelu sa zničím aj ja, a to ma napĺňalo spokojnosťou.
V sobotu večer už prišiel poriadny "štarťák". Kŕče v bruchu, slabé nohy, menšia depka. V nedeľu ráno som ale bola v pohode, akoby som ani nebežala. Z LM sme vyrazili skoro ráno, no ako sme sa blížili Ilave, môj stav "pohody" sa akosi vytrácal a prichádzala desivá štartová atmosféra (zaujímalo by ma, či to moju psychiku raz prestane baviť a prestane to s tými stresmi tak preháňať). Keď sme dorazili do Pruského, mali sme dostatočnú rezervu. Zaregistrovala som sa, obhliadla perspektívne súperky a uvažovala nad taktikou. Nikdy však neviete ako sa to vyvinie, tak som to uvažovanie radšej nechala tak a počkala si na samotný pretek. Čas do štartu sa krátil a moje "stavy" naberali na obrátkach. Tesne pred štartom už ale prišliel ten pocit, kedy už len chcem počuť výstrel a bežať hore kopcom. Najprv nás ale čakalo predstavovanie pretekárov. Moderátor bol zrejme dosť v obraze a spomenul skoro každého, kto aspoň niečo v atletickom svete znamená: Katarína Beľová, skokanka roka, skvelá atlétka z Baku, Jana Martinská, ktorá triumfovala na polmaratóne,... A Soňa Venčáková, ktorá skončila 5. na sráhe na 5km, no paráda :-) To ani nemusel hovoriť.
Konečne prišiel výstrel a my sme vytrielili ako o život, a to nekecám, akoby bol cieľ hneď za rohom a nie za 9 kilometrov. No tak dnes to veru bude drsné, pomyslela som si. Chytila som sa Katky a Jany a zaumienila si nepustiť ich. Kašli na všetko, len sa ich drž. Tak som sa krvopotne držala a skutočne mi to dávalo zabrať. Po 2km som sa ale akosi rozbehla a mala pocit, že baby to trošku prepískli a teraz spomalili. Možno to bol len pocit, no mne to nedalo a tak som šla do vedenia. Myslela som, že sa ma chytia a pobežíme spolu, dievčatá sa ale nechytili a ja som sa ujala vedenia. Neobzerala som sa, aby som im neukázala svoju slabosť a myslela len dopredu. Kilometrovníky odsýpali hrozne pomaly a mne sa každý nasledujúci kilometer zdal dlhší ako ten pedchádzajúci. Bežali sme hore, dole, hore, dole a zas hore a hore a hore. Trať bola v skutku nádherná, od 5.kilometra sa na ňu ale už veľmi nepamätám. Mala som dosť vymaľované, no ako p.Potočý hovorieval, keď nevládzeš, tak ešte 10-krát vládzeš, tak som sa snažila udržať tempo. 3km pred cieľom som sa spojila s milých chlapíkom, ktorý ma doprevádzal až do cieľa, za čo som mu veľmi vďačná. Posledných 700m bolo už poriadne drsných. Na šťastie ma tam čakal Juro a s úsmevom mi kričal, že za mnou široko ďaleko nikoho a že už len 500m. No hej, ale akých 500m. Stojka jak sviňa. Aj tá mala ale konca a aj ja som sa dočkala vytúženého cieľa. Pocit v ňom bol neskutočný. Netrval síce dlho, no srdce mi len tak podskočilo, keď som si pri prechode cieľovou páskou uvedomila že som majsterka v mojej oblúbenej disciplíne, behu do vrchu. Potom som sa už len ako zvyčajne hodila na zem a začala si uvedomovať, že žijem. Tento pocit rýchlo vyprchá, no titul mi na najbližší rok nikto nevezme a ja verím, že sa mi podarí presadiť a dostanem sa aj na majstrovstvá Sveta, ktoré sa tohto roku konajú vo Walese v polke septembra, tak mi držte palce! :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára