Arko Trophy - nominácia na M-Sveta ČR

Síce nadšenie z Majstrovstiev Slovenska pomaly vypršalo, nažhavenosť ešte viac behať, dosahovať stále lepších a lepších výsledkov a prekonávania samej seba stále pretrvala. Po krátkom rešerši na internete som zistila, že v sobotu sa koná kvalifikačný závod na M-Sveta v mojom obľúbenom behu do vrchu pre Českú špičku. Miesto konania bolo blízko biatlonových tratí pri Novom Měste na Moravě, kde som sa vždy túžila ísť pozrieť. Ani som netušila, že Vysočinu aspoň trošku spoznám už túto sobotu. S trénerom sme usúdili, že to nie je zlý nápad zistiť, či sa nestratím medzi Českými „makačwomenami“. Brala som to ako sebareflekciu. Ako povedal, nemám čo stratiť, len získať.

A tak som sa v piatok ráno, kedy som mala v práci voľno, vydala „vstříc novým zážitkům“, našla som si odvoz a hor sa do môjho milovaného Brna. Popravde som sa už veľmi tešila, že si užijem chvíľku samoty, pokecám so spolubývajúcimi a hlavne sa opäť poriadne zničím. Viem, že to znie bláznivo, ale my športovci sme už raz takí, radi sa ničíme a „týrame“ len aby sme sa potom v cieli cítili skvele. Je to niečo ako závislosť, droga, ktorá však neškodí, ba dokonca lieči nie len dušu, ale aj naše telo. Ľudia si hovoria, že svojmu telu ubližujeme. Iste, do istej miery je to pravda, ale pozrite sa na tých, čo nešportujú. V päťdesiatich rokoch končia obézny, odchádzajú im kĺby, sú lenivý sa čo i len prejsť. Tak sa teda pýtam, čo je horšie? To som ale už dosť odbočila, tak sa vrátim späť.

V Brne vládlo príjemné počasie, čomu som sa dostatočne tešila. Horúce augustové dni konečne pominuly a moje telo si vydýchlo. Síce som si na teplo zvykla, chladný jesenný vzduch je predsa len viac podľa môjho gusta. S príchodom na byt som ale stále viac a viac pociťovala nervozitu zo zajtrajšieho podujatia. Nebol to taký krízový stav ako pred týždňom, nervozita k pretekanie ale jednoducho patrí. Juro vždy povie, že aspoň vidno, že mi na tom záleží a neberiem to na ľahkú váhu. Napriek tomu som sa na pretek tešila a keď som si večer ľahla do postele a nemohla zaspať, prosila, nech už je ráno. A ráno prišlo rýchlejšie ako som čakala. Zachovala som všetky svoje rituály, najedla sa dobre známych pohánkových vločiek, napchala do seba hrozienka, grep a iné ovocie a utekala na „šalinu“. Na konci Brna som sa stretla s trénerom, ktorý mi na dnes sľúbil doprovod a odvoz. Sama by som tam iste bola stratená a osamelá, lebo som tam nikoho nepoznala, takže som mu veľmi vďačná za ponúknutú pomoc. Cesta trvala asi hodinku a pol, no v spoločnosti milého a príjemného človeka rýchlo zbehne. Keďže prezentácia končila už o 9:45, v mieste štartu sme museli byť 3 hodiny pred štartom. Aspoň sme tak získali čas na krátku obhliadku trate. S trénerom sme s „hůlkami“ vyšliapali úvodný kopec až na najvyšší bod trate, ktorý bol zároveň aj cieľom, trošku sme zbehli nižšie, kde sme zbadali, aké kopca nás čakajú. Tie výbehy nevyzerali ani zďaleka tak desivo ako zbehy. Čakala nás zjazdovka, kamienky, brdky, no proste lepšie nevedieť. Vrátili sme sa na štart a ja som sa šla rozklusať. Urobila som nejaké tie rovinky a psychicky sa pripravovala na poriadny masaker, ktorý bol nakoniec ešte horší, ako som čakala.

Štartovali sme spolu s juniormi a veteránmi, ktorých čakala rovnaká trať ako nás. Hneď po štarte sme vybehli asi 1200m dlhý trávnatý výbeh na najvyšší bod trate. Čakala som poriadne tempo skúsených českých pretekárok a nemýlila som sa. Ako ťažné kone sme sa vydali hore svahom, všetky do jednej sme dychčali, niektorým už vtedy pískalo v pľúcach. Ani som sa nenazdala a boli sme hore. Cítila som sa v pohode a plná síl stále si opakujúc, že ma ešte čaká necelých 8km. Prudký zbeh som zvládla prekvapivo hravo a nastalo očakávané stúpanie pozdĺž lanovky. Jednoducho stojka ako sa patrí, na ktorej sa ale dá viac stratiť ako získať a na to som aj doplatila. V žilách som cítila poriadny adrenalín a v nohách silu a nahodila svižné tempo. Dokonca som sa dostala na 2.priečku, čo bola veľká chyba. Neskôr ma ale druhá žena hravo obehla a ja som sa hanbila za amatérsku chybu. To čo nasledoval, môžem spokojne nazvať len a len brutalitou mortalitou. Podľa mapy som predpokladala, že nás čakajú malé „brdky“, výbeh na kopec a ešte jedno kolo. Pravda však bola trošku iná. Ono to síce boli krátke kopečky, ale poriadne strmé. A nebolo ich pár, ale nekonečne veľa. Stále len hore, dole, hore, dole, hore a hore a hore. Zťažka som lapala po dychu a nadávala si za vysoké tempo. Keď som konečne vbiehala do druhého kola, uvidela som usmiateho trénera. Bola som na 4.priečke, no mala som na mále. Chcela som sa hodiť do kríkov a už nikdy nevstať. Uvedomila som si ale, že tréner sa tam so mnou trepal autom, len kvôli mne a ja sa teraz vzdám? No to teda nie. Nahodila som ako taký „ksicht“ aby si nemyslel že umieram a rozbehla sa dole kopcom do ďalšieho kola. Zbeh už bol pre mňa ale neznesiteľný a predbehla ma jedna baba, tak som sa ocitla na 5.mieste. To bola moja imaginárna pozícia, do ktorej som sa chcela dostať. Nesmiem pred seba už nikoho pustiť, hovorila som si. Výbeh popod lanovku bol celkom fajn, napriek páleniu stehien som pocítila veľkú silu a trielila čo to dalo. Dole to však bolo opäť horšie. A nasledovali vytúžené kopečky, ktoré ani neviem ako sa mi podarilo prežiť. Bol to poriadny „boj so smrťou“. Cieľ som si už priala tak moc, že som nebola schopná vnímať. Posledný výbeh bol napriek tomu celkom v pohode a v cieli som mohla konečne zastať. Keďže na zemi nikto neležal, hanbila som sa tam hodiť, tak som sa len oprela o stehná a lapala po dychu.

Tep sa mi spomalil pomerne rýchlo a ja som už utekala za trénerom. Veľmi som sa bála, že som ho sklamala Bola som na seba hrozne nahnevaná za ten prekopnutý kopec. Na jeho tvári som ale videla, že je spokojný. 5.miesto v početne českej konkurencii vôbec nie je zlé. Dokonca som predbehla babu, čo bola na Vokolo Príglu 3., kým ja som bola 5. Za prvou som zaostala niečo cez 2 minúty, čo vzhľadom na ich výkonnosť a účasť na olympiáde vôbec nie je katastrofa. Až teraz s odstupom času vidím, že to bol v celku kvalitný výkon, ktorým som získala opäť kopec cenných skúseností: Hlavne pozor na prvú polku trate!!! Na lámanie chleba dochádza až v druhej polovici závodu. Nenechaj sa uniesť tempom a adrenalínom. Takisto viem, že mám veľké rezervy v zbehoch, ktoré ešte treba poriadne natrénovať. Som síce vrchárka, ale zbehy sa takisto občas môžu hodiť. Takže konečná bilancia: 2.miesto ženy A, 5.miesto celkovo a hora skúseností. Myslím, že nemusím ľutovať rozhodnutie zúčastniť sa a ako tréner povedal, mohla som len získať a ja som aj získala.

Teraz cestujem domov stále uvažujúc ako to celé dopadne. V sobotu ma ešte čaká Horský Kros Gerlach, srdcová záležitosť v domácom Tatranskom prostredí. Tento rok sa Katka Bérešová nezúčastní, lebo štartuje na M-Sveta v maratóne v Pekingu. Budem jej veľmi držať palce, nech sa jej podarí výsledok, ktorý si praje. Ja dám do preteku, čo bude v mojich silách a môžem len dúfať, že sa SAZ trošku spamätá a umožní mi štart na M-Sveta v behu do vrchu, ktoré sa uskutočnia už 19.9. vo Walese. Pretek je síce typu hore-dole, ale verím, že atmosféra by ma „vyhecovala“ pustiť to aj dole kopcom. Skutočne horím napätím ako to dopadne. Nechám to na Boha, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane. My sme urobili všetko preto, aby som sa tam dostala a záleží fakt, len na tom, či SAZ bude taký ochotný a vynaloží „neskutočne veľkú námahu“ aby mi tam podal prihlášku.

Čo dodať na záver nekonečne dlhého článku (samozrejme ak ste sa dostali až sem)? ĽUDIA ŠPORTUJTE, RADUJTE SA Z POHYBU A Z KAŽDÉHO DŇA, PRETOŽE NIKDY NEVIETE, KEDY VÁŠ HODNOSTÁR PRÍDE!!! BDEJTE!