Horský Kros Gerlach

Konečne to prišlo. Horský kros Gerlach, asi najnáročnejší horský beh v domácom prostredí, moja srdcovka. Beh, na ktorý sa teším takmer celý rok, aj keď si v cieli vždy poviem: „Najskôr o rok!“ J

Ale pekne na začiatok. Poslednú augustovú nedeľu mám už dávno rezervovanú pre tento beh. Tento rok to pre mňa bolo obzvlášť dôležité, pretože som vedela, že Katka Bérešová, naša najlepšia bežkyňa, štartuje na MS v Pekingu v maratóne a ja mám šancu uspieť medzi Slovenkami. Pôvodne to mal byť kvalifikačný pretek na MS v behu do vrchu, okolnosti sa však trošku zmenili. Napriek tomu som sa rozhodla dať do toho maximum a zlepšiť svoj minuloročný výkon najviac ako sa len bude dať.

Na to, že bol koniec augusta som sa zobudila do poriadne teplého rána. Teplo, ba priam horúco potom pretrvávalo celý deň. Nie je to moje top obľúbené počasie, za toto leto som si však na pekelné horúčavy akosi zvykla. Na štart sa nás postavilo okolo 150. Všetci sme nažhavený stáli na štartovej čiare a čakali, kedy sa naše trápenie konečne začne. Hoci som sa po Arco Thropy necítila v super forme, ani ja som sa nevedela dočkať výstrelu. Ako sme tak stáli natlačení vedľa seba, horúčavu sme cítili ešte intenzívnejšie a pot nám stekal cícerkami po tvári.

Vyštartovali sme a rozbehli sa ako vždy hlava nehlava hore kopcom. Dve baby vytrielili ako rakety a rozhodla som sa udržať si očný kontakt. Buď vykapú a ja budem mať šancu, alebo to vydržia až dokonca. Inú možnosť som nevidela. V hlave som si stále opakovala: Len opatrne Soňa, preteky sa končia až v cieli. 8km síce nie je dlhá trať, lenže keď do kopca prepálite začiatok, ostatok bude už len utrpenie. To nie je ako rovina, kde sa ešte máte šancu rozdýchať a nejako to rozbehnúť. Keď raz stuhnete do kopca, je koniec. A tak som si dávala pozor, no napriek tomu sa mi šlo nanič. Bolo mi horúco, tieklo zo mňa a keď sme v Polianke prechádzali cez cestu a ja som vedela, že už to bude len a len horšia, pochytilo ma menšie zúfalstvo. Slnko pálilo a my sme len stále stúpali a stúpali, pred sebou som matne videla nejaký ružový dres. Pred Velickým Mostom sa mi však stratil. Tam však čakal vysmiaty tatko a horlivo ma povzbudzoval. „20 sekúnd!“, kričal mi. Odpovedala som mu: „Je to zlé“ a s kŕčom na tvári pokračovala ďalej. Za ten čas sa farba dresu predo mnou zmenila z ružovej na žltú. Česka Klára Moravcová, účastníčka OH v Sochi predbehla Ukrajinku Ugruwchuk. Mne to však v tom momente bolo úplne jedno. Dúfala som, že jedna z nich vykape, to sa však nestalo. Snažila som sa udržať stále tempo (neviem či sa mi to podarilo) a s nádejou očakávala Velickú Poľanu. Letmo som pozrela na hodinky. Ten čas ma veľmi prekvapil: 40min. Čože? To sa dnes nedostanem ani pod hodinu? Pomyslela som si. Tak to je bieda. Keď som však dobehla k poľane a zbadala 50min, vedela som, že keď zapnem, nebude to taký zlý výsledok. Veľmi som chcela dať to pod 56, posledné kroky však pre mňa boli neskutočne náročné. Nakoniec som to dala za 56:33, čo je takmer o 3min lepšie než pred rokom. Vzhľadom na to, že chlapi bežali tak o 3min horšie ako zvyčajne, to nie je zlé. V cieli som bola rada že žijem, mozog mi pomaly začal pracovať, sliny tiekli skoro tak ako pot. Fuj: Najskôr o rok, povedala som si znova. Vysmiaty Juro mi vylepšil náladu a ja som si začala uvedomovať veci okolo. Skončila som ako 1. Slovenka a 3. celkovo, čo ma veľmi potešilo. Na MS sa síce nedostanem, pocit to bol napriek tomu príjemný.

Potom prišiel vytúžený výklus dole kopcom a kúpanie sa v ľadovom horskom potoku, ktoré práve v tento deň prišlo poriadne vhod.

A na záver by som len chcela zverejniť citát zlatého z MS, Mateja Tótha, veľmi symatického chodca: "Ak si myslíte, že ste úspešní a slávni, je s vami koniec!" 

Vidíme sa na Podtatranskom Polmaratóne. Teším sa :-) Aj keď to po Gerlachu bude masaker.