Tatry Running Tour

Poslednú júnovú nedeľu sa konečne uskutočnil jeden z mojich najobľúbenejších pretekov. Tatry Running Tour, sa po absolvovanom treťom ročníku stala doslova mojou srdcovou záležitosťou. Tatry, miesto kde žijem a kde to milujem, running, moja najobľúbenejšia aktivita. A keď to človek vyhrá, to je už len kombinácia…

Tieto trojetapové preteky, ktoré začínajú nightrunom v piatok večer v čarovnej horskej atmosfére s dobehom pri sviečkach a končia nedeľným Interskirunom patria k jedným z tých náročnejších bežeckých pretekov. Absolvovať všetky tri dni za sebou v náročnom teréne dá zabrať nejednému ostrieľanému bežcovi. Na toto podujatie každý rok prichádzam s malou dušičkou, bez očakávania, no napriek tomu „nažhavená“ na preteky v nádhernej prírode. Hoci nám počasie až tak veľmi neprialo a piatková teplota ukazovala 8°C, nebolo tomu inak ani tento rok.



A nebola som jediná, približne 300 nabudených bežcov sa postavilo na štart prvej etapy tohtoročnej tour. Boli tam však aj jednotlivci, ktorí sa rozhodli zúčastniť trošku inej tour, ktorá taktiež začínala piatkovým nightrunom, a to tour s názvom Tatry Prestige tour ktorá zahrňuje sériu štyroch pretekov počas celého leta. Ale späť k samotnému behu.

Štart bol ako zvyčajne naplánovaný na 21:00. Vyrazili sme od hotela Krokus smerom k Štrbskému plesu, ktoré sme za mysterióznej hmly jeden krát obehli a vrátili sa späť. Bola to síce rýchlovka, ale aj tak dala zabrať. Hlavne preslávený prvý kopec smerom k hotelu Kempinski, v ktorom sa každý šalie hlava nehlava.

Medzi mužmi zvíťazil Peter Jiří zo susedného Česka. Tento „hybridný“ chlapík vyhral aj v sobotu na Tatry running tour extrém, preteku dlhom cez 30km v náročných podmienkach nepriaznivej tatranskej žuly, ako aj v nedeľnom preteku so spoločným štartom. Medzi ženami, som zvíťazila ja. Táto výhra ma veľmi potešila. Počas náročného skúškového obdobia som skutočne potrebovala aby sa niečo podarilo na 100% a piatkový nightrun ma nakopol maximálne ako sa len dá. Za mnou dobehla Vitková Adriana a veľmi šikovná dievčina spod Tatrier, len 18-ročná Timea Mihoková. Po dobehnutí sme sa všetci ponáhľali domov, aby sme ako tak zregenerovali na sobotnú etapu.

Ráno, ako som čakala, ma miesto slniečka zobudil chladný hmlistý vzduch. Vôbec ma to však neodradilo. Hoci už v Tatrách netrávim toľko času ako kedysi, korene sa nezaprú a hovorila som si, čím horšie počasie pre iných, tým lepšie pre mňa, som predsa nejaká Sviťanka. Na štart sa opäť postavila kopa nabudených bežcov. Veľmi milo ma potešila prítomnosť Peti Fašungovej, jednej z našich najlepších bežkýň a dovolím si tvrdiť najlepšej duatlonistky. Jej meno je určite známe nejednému bežcovi, keďže sa zvyčajne nachádza v popredných miestach výsledkovej listiny. No jednoducho iná liga, ktorú určite tak skoro nedosiahnem….Bum a bolo odštartované. Do nášho obľúbeného kopca smerom k hotelu Kempinski opäť všetci „našľapli“.Ešte sa mi asi nestalo, aby som pri vrchole tohto „brdka“ nelapala po dychu a neľutovala mierne prepálený začiatok. Adrenalín je však adrenalín a vždy urobí svoje. Po kopčeku ale nasledovala mierna veľmi krátka rovinka, kde sa to dá predýchať. Peťa bola kúsok predo mnou, tak som sa rozhodla, že sa za ňou skúsim potiahnuť. A čuduj sa svete, ono to vážne šlo, dokonca sme si aj trošku pokecali. Ona šla síce tak na pol plynu a ja asi na dvojnásobný, aj tak to ale stálo za to. Trať bola nádherná, bežali sme cez lyžiarom známe bežkárske trate, pokračovali smerom na solisko a naspäť. Potiahli sme to spolu až do cieľa, kde sme nadšene dobehli spoločne.

Na tretí deň bola naplánovaná podobná trať ako v sobotu, len trošku skrátená. Moje nohy už pri pokuse vstať z postele kričali, že to dnes bude bolieť. A ono aj bolelo. Ani nie tak veľmi hore, ako dole. Bežali sme opäť k hotelu Kempinski a potom popod vlek smerom na solisko. Prvá polka bola úplne fajn a mne sa bežalo ľahko a v pohode. To horšie prišlo skutočne až potom. Prudký zbeh dolu po lyžiarskom svahu mi dal v nedeľu poriadne zabrať. Stratila som Peťu a dobehnúť sa mi ju už nepodarilo, ako hovorím, iná liga. Pocit v cieli bol napriek druhému miestu úžasný. Prišla ma podporiť celá rodinka aj s najmladším členom, len jednoročným synovcom Oliverom, ktorého ale viac zaujímala hudba v reproduktoroch ako dych zastavujúce výkony bežcov. Skvelý bol hlavne Peter Jiří a Vít Riška, ktorý si prvenstvo celej tour odniesol už tretíkrát. Premiéru absolvovala i spomínaná Timea Mihoková, ktorá skončila celkovo druhá.

Človek sa na niečo teší, no potom, keď to konečne príde, ubehne to ako voda, ani sa nenazdá a je koniec. Aj v nedeľu bol už koniec a mne to bolo veľmi ľúto. Tatry running tour mi vždy dodajú chuť do tréningu a povzbudia ma, keď strácam motiváciu. Tento rok obzvlášť padla vhod. Hoci sa mi podarilo vyhrať celú sériu, ako víťaz sa necítim. Víťazstvo si právom zaslúži Peťa, ktorá sa ale v piatok nemohla zúčastniť. Ja jej však ďakujem za skvelú podporu. Takisto ďakujem organizátorom, že opäť raz nesklamali a v ľuďoch vzbudili radosť z pohybu. Nezabezpečili len úžasné preteky, ale aj bohatý sprievodný program a skvelú atmosféru, ktorá tejto sérii dodáva super šmrnc.