Nový začiatok...

Ten čas naozaj letí strašne rýchlo. Zdá sa mi to ako včera, keď som bez očakávania písala Andrejovi mail kto som a čo mám za lubom. Nerátala som s tým, že mi vôbec odpíše, veď prečo by ho mala zaujímať skrachovaná atlétka, nieto ešte, že jeho odpoveď bude kladná. V skutočnosti tomu budú už 2 roky, odkedy patrím do party Triatlon teamu Trnavy. V úplných začiatkoch, keď som si už ani nepamätala, aké to je bežať „rýchlo“ som s obdivom pozorovala všetkých triatlétov, ako hravo zvládajú skopiť tieto 3 nádherné a rovnako náročné disciplíny – plávanie, bicykel a beh. Pamätám sa ešte, ako som prvý krát počula o ORAVAMANOVI a čudovala sa, ako to môže niekto zvládnuť v jeden deň. Rok na to, som ho zvláda aj ja a dokonca dobehla s úsmevom na tvári J. Teraz zas so zimomriavkami na chrbte a plná túžby sledujem videá rôznych Ironmanov a pevne verí, že to dopadne presne tak, ako s Oravamanom. V tomto prípade to zrejme nebude naberať takú rýchlosť a na môjho prvého Ironmana si ešte budem musiť nejaký ten rôčik, dvi, tri päť počkať. Vôbec mi to však nevadí. Dovtedy si udem naďalej užívať šprint a konečne už aj olympíjske triatlony, pracovať na plaveckej technike a rýchlosti, aby som rz ako 30-ročná nesedela v hojdacom kresle a nezúfala nad tým, že už sa nemám kam posunúť, lebo som dosiahla všetky svoje ciele, ako napríklad absolvovať ultramaraton, Nízkotatranskú stíhačku, či Norsemana a pritom stratila všetku svoju ako takú rýchlosť a vytrvalosť.

Na toto všetko by som ale samozrejme neprišla. Som mladá, takmer bez skúseností a čo je najhoršie, plná energie a nabudená na tie najväčšie extrémy, aké by moje telo bolo schopné zvládnuť. Dokonca som už bola aj prihlásená na budúcoročného Oravamana, ktorý ale predĺžil svoje vzdialenosti na 2 – 90 – 21, čiže poovičnéh Ironmana. Naozaj som chcela aby bol môj prvý polovičný IM práve v takých mega kopcoch? Fakt neviem, čo som si myslela. Zrejme som len bola nadšená, lebo ten tohtoročný bol taký úžasný. Našťastie som si ale prečítala článok od nášho trénera Andreja Orlického, ktorý už toho za svoju kariéru naozaj dosť zažil a je správne, že sa snaží rozdať nám všetky svoje rady a poznatky. Všetky jeho rady nájdete na www.triatlontt.sk.

Dnešný článok mal byť ale pôvodne o niečom úplne inom. Už sú to 3 mesiace, čo som sa "odsťahovala" do môjho druhého domova. Nie som tip, milujúci zmeny a tak som sa tohto rapídneho obratu naozaj obávala a celé leto som v kútiku stále myslela na to, aké to bude, keď prekročím prah nášho malého mestečka a vstúpim do niečoho úplne iného a nového. Ani som len netušila, čo ma v meste, nie až takom veľkom pre bežných ľudí, no pre mňa gigantom, zvanom Brno čaká...

Ako tak počúvam svoje okolie, tak sa na študentský život plný dobrodružstiev skoro každý teší. Hlavne asi preto, lebo konečne vypadne z domu, nájde slobodu, nemusí chodiť podstivo do školy a nikoho netrápi, keď príde domov o piatej ráno. Ja som sa cítila úplne opačne. Snažila som sa čo najviac oddialiť ten deň, kedy si pobalím všetky svoje „saky paky“ a vyberiem sa 300km západne od Svitu. Ten deň prišiel omnoho skôr ako by som ho bola čakala. V tú nedeľu ráno som sa rozlúčila s maminkou, dala jej pusu, nahádzali sme všetky moje haraburdy aj s bicyklom a trenažérom do kufra a s tatkom a bráškom vyštartovali. Žalúdok mi zvierali divné kŕče. V tej chvíli mi nebolo veľmi do reči...

Začiatky boli naozaj ťažké, asi tak, ako všetky. Neverím, že existuje niekto, komu nieje smutno. Nikto o tom však nehovorí a zakrýva to čo sa dá. Usmieva sa na okolie a tvári sa, že je mu fajn. Je to milé, no občas by bodlo pokecať si s niekým o tom, aké to je byť zrazu sám, v cudzom meste plnom cudzích ľudí. Priateštvá sa formujú roky, a keď sa ocitnetie niekde úplne samy, nie je to jednoduché sa rýchlo na niekoho naviazať. Ja mám asi len jednu najlepšiu kamošku, ktorej môžem naozaj povedať všetko. Hrozne ma však mrzí, že po 9 rokoch, sme sa museli rozdeliť. Život je už ale raz taký, ja na ňu však nikdy nezabudnem, lebo takého úžasného človeka ako je ona naozaj nestretnete každý deň. Leninka ďakujem za všetko. Bez teba by som bola niekto úplne iný ako som. :-)