Malý Štrbský maratón

Keďže som od narodenia Sviťanka, Malý Štrbský Maratón mi je dôverne známy. Nádherný beh s výhľadom na panorámu Tatier, bolo by až hriešne toto podujatie vynechať. Okrem toho bolo tento rok zaradené do série Tatry Prestige Tour, ktoré pozostáva z Night Run-u na Štrbskom Plese, Malého Štrbskéhu Maratónu, Memoriálu Jána Styla a Popradského polmaratónu. Celkový víťaz si odnesie titul kráľ/kráľovná Tatier. No ale späť k pretekom. Hoci názov nesie slovo maratón, nejedná sa o klasických 42km, no časovo porovnateľných 32km na profilovo náročnej trase. Okrem toho organizátori umožnili tým „slabším“ alebo tým, ktorý sa nechcú rozbiť na najbližšie 2 týždne zúčastniť sa behu na 10km, ktorý vedie zo Štrby, cez Šuňavu, naspäť do Štrby. Táto trasa mi je dobre známa, lebo tadiaľ často jazdím na biku.

Vo štvrtok pred pretekom som sa vrátila z Teryho chaty, kde som týždeň pracovala celá zmordovaná a totálne bez chuti športovať, či podávať maximálne výkony. Do nedele som sa necítila o nič lepšie. Ráno som vstala totálne vyčerpaná a hodinu pred štartom som ešte sedela v aute. Vôbec sa mi nechcelo ísť rozbehať a o pretekaní ani nehovorím. Ako som sa však dostala medzi ľudí, do srdečnej bežeckej atmosféry, všetko sa akosi zmenilo. Chuť rozbehnúť sa stále viac a viac stupňovala a keď sme už stáli na štarte, čakajúc na výstrel, bola som už úplne pretekovo naladená. Bim a bolo odštartované. Všetci sa hnali hlava nehlava ako to už na takýchto podujatiach býva. Rýchlo ich to však prešlo a ja som si mohla určiť tempo, ktoré som chcela udržať do konca, po prípade stupňovať. Zákruta, za ňou dlhočizná rovinka a prišiel prvý hupok, ktorý som vybehla úplne v pohode, bez väčšej námahy. Krátky zbeh po ktorom nasledoval najväčší kopec, pod ktorým ma už čakal Juro na svojom červenom tátošovi. Bicykloval popri mne a kričal, že som prvá a že mi to ide skvele. Tešilo ma to, kopček som vybehla s takou ľahkosťou, že som tomu sama nemohla uveriť. V Šuňave  nás čakalo nekonečné klesanie až na koniec dediny, kde som už pocítila, že to dnes nebude také jednoduché a že to bude aj bolieť. Občerstvovačku som preletela a snažila som sa udržať skupinky chlapov, ktorý medzi sebou mali zjavný súboj. Za Šuňavou už sme pocítili silný bočný vietor, ktorý uberal pomerne dosť síl. Striedali sme sa však a každý si aspoň trošku oddýchol. Vedela som, že už len jedno krátke, no za to výživné stúpanie a asi 1500m rovinka. Uf, v kopci mi už chlapi ušli a ja som bola rada, že som hore. Posledná rovinka však bola smrť. Nekonečne dlhá, proti silnému vetru, o preteky len so svojim časom. Konečne to prišlo a ja som uvidela cieľovú pásku, ktorú som prekonala s pomerne bolestivým úsmevom na tvári. V cieli ma už čakala celá família aj s malým ročným Oliverom, ktorého viac ako môj výkon asi zaujímala hudba, na ktorú spokojne tancoval. Výsledný čas 40:42,92 ma veľmi prekvapil. V takom teréne som to skutočne nečakala. Stále je však čo zlepšovať a ja veľmi dobre viem, že mám veľmi veľké tréningové rezervy. Na dlhej trati zvíťazila neskutočná Peťa Fašungová, ktorá je mojim obrovským vzorom, nie len bežeckým, ale aj charakterovým.