ORAVAMAN SHORT

Peťo Paľa, organizátor preteku v nádhernom Liptovsko-oravskom prostredí sa opäť rozhodol pre menšie zmeny. Upravil Half-Ironmanovskú trasu na ešte obtiažnejšiu a pre tých menej zdatných pripravil skrátenú takzvanú „hobby“ verziu s dĺžkou 1-37-14. Ako každý rok, na Oravaman sa prihlasuje skoro rok dopredu, tak som neváhala a povedala si, že odhlásiť sa dá vždy, prihlásiť však už nie. Po otvorení registrácie som krvopotne klikala a refrešovala. Zrejme to robili všetci, pretože spadol server, čo považujem za úplne normálne a pochopiteľné, aj keď sa na internete nejeden nervák sťažoval a nadával. Peťo a jeho tím urobili všetko čo bolo v ich silách. Nakoniec sa mi však jedno miestečko ušlo. Potešila som sa, poznačila si pretek do kalendára, no to bolo tak všetko. Ďalej som behala a len veľmi málo bikovala. Celá zima bola zameraná na beh, pretože na iné veci akosi nezostal čas a popravde ani chuť. Nechuť vstúpiť do bazéna neustupovala ani po roku, čo som aktívne neplávala a bicykel ma taktiež veľmi nelákal. Beh, ten ma však napĺňal dostatočne a nový tréner v Brne, Jiří Šmiták mi v tom veľmi pomáhal. Je to jeden výnimočný, ochotný a obetavý človek, ktorého si veľmi vážim. Čas však plynul a koncom jari som si začala uvedomovať na čo som sa to vlastne dala. Do tréningu som si mierne (fakt mierne) pridala bike, no plávanie mi akosi nebralo. „Našťastie“ som sa zranila s achilovkou, čo ma donútilo sadnúť viac na bicykel a najazdiť aspoň aké také kilometre. Týždeň pred veľkým dňom som si už začínala uvedomovať vážnosť situácie a v duchu hľadala náhradu, ktorá by bola ochotná zničiť sa za 4 hodiny. Okrem toho sa v ten deň konal Memoriál Jána Styla, na ktorom som nechcela chýbať. Juro a moja vlastná zvedavosť a túžba po nezabudnuteľnej oravskej atmosfére ma však presvedčili a posledný týždeň som len šetrila sily, niečo pojazdila a po roku vyskúšala neoprén v celkom teplej Mare.

A bolo to tu, prišiel piatok, za ním sobota a kŕče v mojom bruchu nabrali na intenzite. Najhoršie to zvládal záchod u Jurových rodičov v Mikuláši a prenosná búdka v Sielnici J O 8:00 bol naplánovaný štart dlhej trate a hodinu po nich ten náš. Bolo neskutočné sledovať ako sa všetci rútia do Liptovskej Mary, takí natešení, plní očakávaní,...

Prvý vyplával hlavný favorit, španiel, Marcel (Nadčlovek) Zamora. S náskokom vybiehal z depa a ten náskok si už len navyšoval. No akoby ste sa pozerali na niekoho z inej planéty, z planéty hybridov. V závetrí za ním ako druhý vyšiel z vody Vlado Lukács zo Sportakus Cycling Team-u. Vlada poznám a môžem povedať, že je to fakt borec. O 9:00 sme prišli na rad my, vraj „hobbýci“. Paf a bolo to tam. Hádžem sa do vody a všetci idú cezo mňa. Kopanec, strkanec, facka, bomba do hlavy...asi takto to vyzeralo prvých 150m. Bola som stratená, dokonca som prešla na prsia aby som vydýchala. Mala som sto chutí zamávať na loďku a prosiť o záchranu. Nemohla som dýchať, dusila som sa a prosila aby sme už boli na suchu. Niet sa však čo diviť, veď som nemala nič naplávané. Po prvej bójke som sa však trošku rozplávala a na každý tretí záber nejak doplávala (dotopila) do depa. Výsledný čas 18min ma však dosť prekvapil. Myslela som, že som v tej vode aspoň pol hodiny. No nič, z vody som vybiehala asi 6. no po relatívne u mňa nezvyčajnom rýchlom depe som sa prepracovala hneď na 4.priečku. Fajn a pretek sa môže začať, povedala som si. Začala som točiť a na počudovanie tie moje nožky išli a išli a vôbec sa nesťažovali. Napila som sa a trielila čo to dalo. Predbehla som jednu babu a premýšľala, koľko ich je predo mnou a hlavne ako ďaleko. Mierne stúpanie cez Matiašovce sa mi veľmi páčilo, pobavila som sa s nejakými chlapmi, povzbudili sme sa navzájom a ja som sa skutočne nemohla dočkať stúpania na Huty. A ono prišlo, s úsmevom ma očakávalo a volalo. Len neprepáľ prvý kopec, povedala som si. A ja som ho ani neprepálila, usilovne som si strážila rýchlosť a keď som vedela, že to najhoršie je za mnou, pridala som. Pritom som obiehala chlapov a mala som z toho očividnú radosť. Snažila som sa ich povzbudiť a nabádala ich aby sa ma chytili. Tesne pod vrcholom už povzbudzoval Paťo Kuril (veľmi si vážim, že prišiel) spolu s Julom Kelom. Na vrchu ma už čakal Juro a kričal mi, že Veronika je 20sek predo mnou a prvá žena tak 3minúty. „Čo?“ vyšlo zo mňa. Čakala som stratu aspoň 15min, ale 3? Napila som sa a pustia do zjazdu, ktorý mi veľmi nešiel. Stratila som tam nejaké tie sekundy, no samovrah nie som. Radšej si pribrzdím aj keď viem, že do kopca to potom budem musieť doháňať. Juro išiel za mnou a mňa povzbudzovala jeho prítomnosť. Nasledoval Zuberec plný ľudí a stúpanie do Spálenej, kde sa ukáže, kto to prepálil a kto nie. Začala som opatrne a pustila pred seba nejakých chlapov. S narastajúcou výškou som však cítila narastajúcu silu. Makala som, čo to dá, predbehla nejakých chlapov a na koniec aj Veroniku, skvelú triatlonistku, ktorá jednoducho nemala svoj deň. Ako hovorím, nie každý deň je nedeľa a ono bola fakt sobota. 

Takže do depa na Tatliačke som vjazdila ako 2.žena a na Svetlanu Lipárovú som strácala tak 3-4minúty. Svetlanku veľmi nepoznám tak som nevedela, čo môžem čakať. Napálila som to do kopca a zrazu au. Už som zabudla ako beh po biku bolí. Prekonala som to a do sedla vybehla najrýchlejšie ako som len mohla. Potom už len nekonečný zbeh. Po pár metroch som Svetlanku uvidela predo mnou a mne netrebalo väčšej motivácie. Kašlala som na opatrnosť a rútila sa dole kopcom hlava nehlava. Predbehla som ju ešte v lese, no rozviazala sa mi šnúrka, tak ona opäť predbehla mňa. Potom zas ja ju a tak už to aj zostalo. Pustila som nohy a na asfalte bežala čo to dalo. V Spálanej ma už čakal Juro a hlásil mi, že mám tak 30 sek a že do cieľa ešte tak 6km. Bola to pre mňa rana. Mala som už toho plné kecky a 6km som si fakt nevedela predstaviť. Nevedela som však ani spomaliť. Nohy mi išli aj keď hlava už vypínala. Bola som neskutočne smädná (kvôli kŕčom v žalúdku som skoro nič nepila) a prehriata. Len som bežala a bežala a bežala dolu kopcom po asfalte, po lese a zas po asfalte. Potom sme už definitívne odbočili do lesa a ja som zostala sama. Predo mnou nik, za mnou nik. Za každým rohom som očakávala penzión Pribisko. Bola som už totálne zúfala a bez energie. Keď som si myslela, že už musím byť v cieli zbadala som značku 1km, čo ma totálne položilo. Ujo kričiaci doprava, pričom ukazoval doľava mi však zlepšil náladu a snažila som sa psychicky presvedčiť o tom, že už som skoro tam. Mám pocit akoby som ten posledný kilometer bežala aspoň 15min. Prišla však cieľová rovinka a ja som mohla konečne doslova padnúť na zem. Neubránila som sa slzám. Bol to neskutočný pocit. Juro sa usmieval od ucha k uchu a ja som videla aký je šťastný. Je úžasné mať pri sebe človeka, ktorý je šťastný vtedy, keď ste šťastný vy. Po ochladení v bazéniku som sa premiestnila k autu, kde som tiež istú chvíľu posedela.

Všetko som si uvedomila asi až v pondelok, keď mi prišli pekné maily a sms-ky. Je krásne mať okolo skvelých ľudí, ktorí sa tešia vašim úspechom, nezávidia vám, lebo vidia, že to nie je zadarmo. Môj výsledok ma popravde veľmi prekvapil, až si myslím, že bol nezaslúžený. Aj keď som veľmi nejazdila, kondička z behu sa asi preniesla aj na bicykel a mne sa šlo tak ľahko. Bola to síce len krátka trať, no keď ju človek ide na plné bomby dá zabrať poriadne a únava z nej zotrvá určite aspoň týždeň. Skladám však klobúk všetkým, ktorý absolvovali dlhú trať. Marcel Zamora, Kika-Néč Lapinová sú úplne jedničky. No nie len oni, každý jeden z tých, ktorý to zvládli, sú pre mňa veľkými vzormi a teším sa, že sa na Slovensku nájde taká hromada ľudí, ktorí majú chuť a odhodlanie sa tak zničiť. V živote predsa nie sú dôležité veci, ktoré máme, ale okamihy, ktoré prežijeme s tými, ktorých máme radi. Ja mám okolo seba skvelých ľudí, od rodiny, cez kamarátov až po známych, ktorých vidím len raz za čas. Ďakujem všetkým, ktorý pri mne stoja a podporujú má. Viem, že nie som nijaká extra trieda a mám veľmi veľké rezervy, ale šport ma baví, je pre mňa drogou a budem na sebe makať, koľko len budem môcť aby som sa každým dňom zlepšovala.