Žiarsky duatlon

Píše sa 25.august a môj budík, ktorý bol nastavený na 5:20 ráno samozrejme nezvoni. Našťastie môj biorytmus je už nastavený na skoré vstávanie a zaspala som len o 20minút. Vytrepem sa z postele a moji rodičia už kmitajú. Mamka pripravuje desiatu a upratuje kuchyňu celá nešťastná, že keď pôjde s nami nestihne poprať a poupratovať a tatko mi sústredene pripravuje bicykel. Plán bol vyštartovať 6:30 z domu, aby sme sa stihli zastaviť ešte v LM po Jurka. Tatko sa samozrejme ako vždy už 10min pred tým prechádzal pred domom, uvažujúc, kde trčíme. Je to naozaj komické, ale u nás je to vždy tak, keď sa niekam chystáme. Aspoň prídeme všade načas.
Do Žiaru sme dorazili medzi prvými, čo nám zaručilo skvelé miesto na parkovanie (ktoré sme si aj tak museli zaplatiť - veď sme na Slovensku) a tričko TERMOVEL, na ktoré sme sa tak tešili. Dostala som číslo 68, mohla som pred seba niekoho pustiť a dostala by som moje šťastné číslo (nie preto, prečo si myslíte, s číslom 69 som dosiahla svoj najväčší úspech :D).

Štart bol pripravený na 9:30 po trojichiach podľa štartového čísla. Ja som dostala dvoch zrejme namakaných chlapov z Rajca. 30sekúnd, 20, 10, štart a bolo odštarované. Fúha tí sa naozaj nešetria, pomyslela som si a šla svoje tempo, ktoré bolo naozaj dosť pomalé. Stále mi niekto fučal za chrbtom, potom ma obehal a nakoniec som mu videla už len chrbát. Keď ma však obehlo číslo91 chytila ma naozajstná depka.

Dúfala som, že si to na behu vynahradím, ale po odovzdaní biku mojim rodičom a rozbehnutí sa som zistila, že to asi nepôjde tak ľahko. Moje nohy stagnujú už od začiatu pretekuy, možno to bude tými utorkovými 140km na biku, čo sme absolvoali s tatkom, to ma však neospravedlňuje. Behám, behám, krok, preskok, beh, krok a opäť preskok. Keď som asi v štvrtine trate zistila, že chlapa ktorý ide poredo mnou chôdzou nie a nie predbehnúť, vzdala som to a zistila, že chôdza je v takomto teréne predsa len rýchlejšia. Predbieham a za sebou počujem silné vzdychy až pôrodné stony. Obrátim sa a uvidím nejakú ženu v okuliaroch, ktorá síce zrejme umiera, ale predbieha ma. Nechápala som to, ale naozaj sa mi skalu po sklale vzdialovala. Aspoň ma prestali znervózňovať tie jej vzdychy. Bolo mi povedané, že kúsok za polkou uvidím nejaké rázcestie pod homôlkou. Očakávam ho za každým rohom, ono sa však nie a nie dostaviť. Konečne je tu, no ja už nemám skoro žiadne sily. Fučím ako slon a očakávam cieľ. S nádejou zdvihnem oči a vidím ceduľu 500m. Tých siu však predstavujem trošku inak. Boli naozaj nekonečné. Asi po 5minútach zbadám svetielko nádeje a ľudí, čo na mňa kývajú, povbudzujú ma. To ma trošku nakopne a ja sa pokúšam asi o 10m behu.....a som v cieli...živá a zdravá, no neskutočne unavená. Pane Bože ďakujem :) hltám vodu, čo mi podávajú, hrdlo mi ide roztrhnúť aká je ľadová. S takým smädom mi je to však úplne jedno. Oddýchnem si zo 5 minút, prehodím pár slov s ostatnými a psychicky sa pripravujem na cestu naspäť. Niekoľko stometrov pod vrcholom zbadám známu tvár - môjho tatka. prišiel mi naproti. Aké milé od neho. Tak sa pomaly poberáme naspäť dole spolu s nejakým neznámym chlapcom. Asi sme mu boli sympatický, lebo s nami šiel pocelý čas. Cesta dole bola naozaj nekonečná. Tam ma už však čakala mamka a ostatní kamaráti. Dokonca aj Zdeno Chára (ten hokejista), prišiel na pozvanie. On je naozaj živý príklad toho, komu sláva nestúpla do hlavy :) bol veľmi milý a mamke sa podplísal na prso :D Jurko dobehol s podobným časom ako ja a ako štafeta skončili asi 26. to je naozaj veľmi pekné. Ja som skončila na 7.mieste medzi ženami. Tatko povedal, že na to ešte nemám vek, možno mal pravdu, lebo prevýšenie 1100m je na 5km biku a 3km behu naozaj dosť. Tak či tak, stálo to za to :)