Kedy? - 22. - 24.6.2012
Čo? - 3-etapové preteky po miestnom okolí
Po dlhom čase konečne môžem nastúpiť na štart aj nejakých tých krosových bežeckých pretekov, ktoré mám tak rada a ktoré mi tak chýbali. Štartovné je síce 40Eur, ale radšej si pôjdem zabehať na Štrbské pleso, akoby som si mala kúpiť nejaké nové rifle, či mikinu.
Je 16:30 a ja sa poctivo pripravujem na štart 1.etapy nenásytným požieraním čistým ovsených vločiek, ktorých sa neviem dojesť u môjho úžasného priateľa doma. Sme samy a potrične si to užívame. Je však čas pomaly sa začať poberať, zbaliť bike, ktorý som mala so sebou v Ružomberku na týždennej praxi, aby som nevyšla z cviku a šupky dupky domov prezliecť sa. Nasadáme do auta a ja začujem tú už so strachom očakávanú otázku: "Nechceš šoférovať?" Nechápem, prečo sa toho tak bojím. Šoférujem naozaj rada, no toho strachu pred jazdou sa asi nikdy nezbavím. Napriek tomu si sadám za volant, počúvam pokyny a som vďačná za Jurkovu podporu a trpezlivosť. Dorážame domov a hurá môže sa vybrať hore do hôr, kde sa 3hodiny pred štartom rozklusávam okolo Štrabského plesa. Konečne sa stretávame c Veronikou (z nášho klubu, ktorá prišla z TT), pozorujeme ako sa začína stmievať a zdvíhať hmla a čakáme na deviatu hodinu večernú. Pomaly sa ochladzuje a vyzerá to tu ako v horore. Ani sa nenazdáme a je to tu. Na štarte sa objavuje aj moja najväčšia súperka - Jana Sedláková z ŠKP Štrbské pleso. Je mi jasné, že posezóne má riadne nadupané, tak ju po štarte do prvého a zároveň jediného kopčeka ku hotelu Kempinsky nechávam viesť. Pokračujeme okolo plesa a ja s Janou stále udržujem kontakt a dokonca sa mi zdá, že sa jej možno aj trošku približujem. Zrazu ju predbieham a som si vedomá, že víťazstvo by mi len tak nepustila. Samozrejme sa ma chytí ako kliešť a nie a nie sa ma pustiť. Dychčí za chrbtom, čo ma dosť znervózňuje- Upokojujem sa však, že už nás čaká len zbeh dole k hotelu. Zo zákruty vybieham prvá a na rohu zbadám Jurkovu prekvapenú tvár. Prebehnem okolo neho, síl mi však ubudlo a Jana ma na posledných 50metroch predbehla asi o 6sekúnd. Dobieham sklamanie a tľapkám Janu po pleci, že ten finiš bol fakt skvelý. Proste mi už došli sili. Vôbec ma to však nemrzí. Som rada, že sa mi behalo tak skvele ako už dávno nie a že cítim moje stratené železo :)Som naozaj šťastná, pretože konečne som si pretek užila. Počkáme na vyhodnotenie, kde dostanem peknú oválnu vázu a utekáme domov, keďže už bolo asi desat hodín. Doma nás čakajú prekvapení rodičia. Uvažujem, čo si dať, aby mi to regenerovalo. Miešam si gajnera s mliekom. Nemám rada umeliny, ale v krízových situáciách je to dosť nevyhnutné. Uložíme sa do postielky a zaspávam ako bábätko.
Na druhý deň (sobota) si trošku privstanem aby som sa mohla ísť 3 hodiny pred pretekom rozklusať aspoň na takých 20minút a pripravím si výdatné raňajky z mussli medu a lekváru. Dúfam, že na tejto dlhej a veľmi náročnej 12km trati mi energia z nich postačí. Ani sa nenazdám a stojím na štarte. Príde nás pozrieť aj tatko na bicykli. Tiež ma chcel povzbudiť. Všade okolo mňa samé nabité ženy a ja dúfam, že aspoň dobehnem do cieľa. Profil trate a cieľ sú jané. Najprv zbehnúť asi 3km klesanie, vbehnúť si to do riadneho 2,5km kopca a nakoniec sa len spustiť na Pleso. Zbeh je naozaj úžasný. Nohy mi idú samé a neviem sa dočkať stúpania pred ktorým ma povzbudzuje tatko. Ešte sa len začína a ja už cítim, že to nebude také ľahké ako som si myslela. Asi na 7km si hovorím, že už sa blíži koniec kopca. Vidím občerstvovačku a teším sa že kopec sa už naozaj končí. Čo sa to však deje? Kde je to vytúžené klesanie? Kde sa len mohlo podieť? Za jedným malým kopčekom nasleduje ďalší a ja si stále hovorím len sama pre seba, že je to ten posledný. Už musíme byť blízko plesa, hovorím si, keď prechádam cez 10km. Čo to však nevidím? Ďalšie asi 500metrové stúpanie pred nami. "To je prvá žena" počujem niekoho kričať. To ma naozaj povzbudí, otočím sa, či ma neprenasleduje tá druhá a z posledných síl vybieham hore. Áno, vidím pleso a hotel Kempinsky. Deti ma povzbudzujú a ukazujú mi cestu. Atmosféra je úžasná. Krkolomný zbeh dole k hotelu a už naozaj posledný stupák do cieľa. Tatko a Jurko ma povzbudzujú z plného hrdla a čakajú v cieli. Dobieham, ľahám a myslím si, že umieram. O pár sekúnd ma to však prejde a uteká na záchod, keďže som si už počas behu cvrkla. Veron dobieha asi o 15 min za mnou. Nieje však zvyknutá na tot prostredie, tak to pre ňu určite nebolo ľahké. Dona nás čaká obedík, a večer sa ideme vyplávať do Aquacity.
Tretí a zároveň posledný deň opäť začnam ranným poklusom. Myslím, že je to naozaj prospešné a budem to praktizovať aj naďalej a každé ráno ako mi poradil môj lekára Juraj Sýkora. Tentokrát Jurko nemôže prísť, hoci ho to veľmi mrzí, ale ja cítim akoby tu bol, lebo viem že na mňa celý čas myslel. Zlanárila som ale mamku a tatka, ktorí so mnou veľmi rady vystúpili hore na pleso. Opäť je tu štart na ktorý sa opäť postavila Jana Sedláková a jej kamoši. Dnes nás čaká zbeh sole asi 3,5km nad tatranskú Štrbu a výbeh naspäť. Cesta dole je veľmi rýchla, ani sa nenazdnám a otáčam sa. Hore stúpame popri zubačkovej trati, takže stúpanie je skoro stáke rovnaké a nie a nie skončiť. Nohy mi už idú samé. Mozog vypína a oči sa držia len jedného červeného bodu (trička predo mnou). Jana ma nesmie predbehnúť hovorím si. To bol môj cieľ. Okolo idúcich sa pýtam, koľko ešte. Tí mi s úsmevom tvrdia, že už len 300m. No to iste, pomyslela som si. Len ma chcú oblbnúť. Neviem koľko to bolo, ale mám pocitm že dosť. Riadne dychčím, rovinkam cieľ a ľahnutie. Pritom prekvapený výraz mojich rodičov a nečakaná radosť. Veď ja som vyhrala :) Wáw neverila som. Počkala som na Veroniku, ktorá sobehla asi 8min za mnou aby som jej mohla dať ťukes. Čakáme na vyhodnotenie a zrazu sa tu objaví Jurko. Stihol to :) čomu sa veľmi teším. Fotografi sú pripravení a oceňovanie sa môže začať. Dostávam vázu, poukážku na nejakú zľavu, tričko s bápisom WINNER a strieľam šampanské. Je to celkom zábavné. Fotíme sa so sponzorom a dostávame gély zdrama, čomu sa veľmi teším. Zídu sa na triatlon. UŽ len vyjazdenie na biku a môžem sa vykotiť.
Večer ležím v posteli a rozoberám v hlave celý víkend. Ďakujem Bohu za krásny víkend. Nie preto, že som vyhrala, ale preto, že som si konečne mohla užiť beh a preteky.
Zlatko krásny článok a ďakujem :*
OdpovedaťOdstrániť