Môj prvý a na druhý deň hneĎ druhý duatlon

Bolo krásne sobotné ráno.
Slniečko nádherne svietilo a už ráno som tušila, že dnes bude nádherný deň.
Napriek počasiu som sa však cítila trošku nesvoja. žalúdok mi zvierali slabšie kŕče a v očiach mi bolo vidieť menšie obavy. Bolo to preto, lebo som sa práve prezliekala na môj prvý duatlon v malej dedinke v Dvoroch nad Žitavou. Prišli sme tam medzi prvými, no stále prichádzali nový a nový pretekári z rôznych kútov Slovenska. Tesne pred štartom som sa dozvedela, že to nie sú len tak obyčajné preteky, ale hneĎ majstrovstvá Slovenska pre juniorov. No skvelé, pomyslela som si, to bude ale hanba.
Rozjazdili sme sa, rozklusali a všetci plní očakávaní (len ja strachu) sme si nastúpili na štart. Bolo nás okolo 80. Muži, ženy, juniori a juniorky.
Ani som sa nenazdala a začula som výstrel z pištolo a zrejme len inštinktívne som vyrazila na 5km dlhú bežeckú trať po dedinke. Terén bol samá rovina a asfalt. To som však ale moc nevnámala. Celý čas som premýšľala, aké mám nahodiť tempo, aby som zvládla celý pretek. Nakoniec som šla asi na 98%, presne tak ako mi kázal tréner. Po 20 minútach behu som s energiou a úsmevom na perách vbehla do depa. V hlave som si stále premietala, čo musím urobiť ako prvé a čo ako posledné. Najprv prilba, potom bežim s bikom až po čiaru a až potom môžem nasadnúť. Okolo mňa všetci pekne naskakovali, ako to mali nacvičené. Trvalo im to asi sekundu. Ja som si pekne zastavila, prehodila nohu cez bike a nasadla dôchodcovským spôsobom :D
Nasledovalo 20 km na biku. Plná nasadenia som naštartovala svojho požičaného tátoša (s 8 prevodmi a zákazom prehadzovania prednej prehadzovačky kvôli predpokladu spadnutej reťaze). Zdalo sa mi, že uháňam ako víchor. Predbiehajúci cyklisti ma však veľmi rýchlo vyviedli z miery. Šla som jednoduch pomaly a celý ten čas som čakal, kedy to už konečne skončí a budem môcť zas behať. Ďočkala som sa a v depe som opäť vymenila tátoša za tenisky. Tohto prechodu som sa obávala najviac. Čakala som tvrdé nohy a žiadnu energiu. Nohy však boli celkom v poriadku. Len tá energia chýbala. Tie 2,5km sa však dalo zvládnuť a ja som s úsmevom a dobrým pocitom dobehla do cieľa. Myslela som, že umieram, ale aj tak mi bolo skvele. Bol to naozaj úžasný pocit vedieť, že som zvládla svoj 1. duatlon. Hoci na 4. mieste za juniorky, ale riadila som sa heslom: Nieje dôležité vyhraťm ale dobre vyzerať(fotky ma však vyviedli ulúzií o dobrom výzore :D).
Ten pocit bol naozaj neskutočný. A verím že taký bude po každých pretekoch, ktoré absolvujem s mojim skvelým Triatlon Teamom Trnava :)