Teplota vzduchu: 40°C
Teplota vody: 24,7°C
Pocity: veľký stres a zároveň neskutočné vzrušenie,
kedy už konečne vyštarujeme
Najväčšia opora: no predsa Jurko
Dosť bolo faktov, prejdime na samotný pretek. S Jurkom
sme sa rozhodli, že si urobíme menší výletík a vybrali sme sa na juh
k našim milovaným Maďarom o deň skôr. Zbalili sme svoje saky paky (na
2 mesiace, keďže hneď deň na to som sa vybrala do Nemecka, trošku zlepšiť svoje
chabé schopnosti v nemčine) a hor sa do teplúčka, skôr neznesitelného
tepla. Cesta bola úžasná. Obaja sme si užívali, že sme asi posledný krát za
budúci mesiac spolu. Hoci sme sa potili ako prasce, bolo mi úžasne. Prespali
sme v nejakej obci s názvom na 3 písmená (znelo to dosť maďarsky) na
juhu Slovenska Boli sme tam sami, takže sme nikoho nerušili :D a nikto nerušil
nás.
30.6. ráno okolo siedmej ráno som začala deň krátkym 20min behom na rozcvičenie. Nasledovali veľmi dôležité, plnohodnotné a sladké raňajky a hor sa smer Dvory nad Žitavou. Dorazili sme na miestpo plné triatlonových nadšencov. Všetci boli ešte plní elánu, bol to totiž len začiatok sezóny. Čas ubehol tak rýchlo – rozjazdenie, rozbehanie, rozplávanie a je to tu. Stojím, no vlastne vznášam sa na štartovej čiare už rovno vo vode (bola asi taká zelená, ako hrachová polievka :D ale aspoň krásne teplučká). Začula som píšťalku a hor sa do toho. Najprv každý tretí záber. Po čase som však zistila, že dôležitejšie je prežiť tú masu ľudí a nie sústrediť sa len na techniku. Au tu ma niekto kopol, au tu mi dal niekto facku, au ale to by už stačilo :D Postupne som sa dostala do tempa a cítila som, že sa mi pláva naozaj skvele. Prvé kolo máme za sebou, vychádzame z vody a hádžeme sa späť do vody (trošku som to neodhadla a odrela si stehná :D). Druhé kolo bolo ešte lepšie, všimla som si, že nie som posledná. To ma dosť potešilo. Vybieham z vody a zbadám predo mnou Veroniku. Nakopla som sa a stále si opakovala: Najprv prilba, potom prezuť a nezabudni číslo smerom vzadu! Zvládla som to, nasadla na bike (naskakovať ešte neviem) a hor sa do toho. Mám pred sebou kolá v 40°C horúčave. Síl mi každým otočením ubúda. Veronika sa mi rýchlo stráca a mne sa nepodarí chytiť žiadnu skupinu. Prosím, nech už príde beh, hovorím si. Ale ten nejako nie a nie sa dostaviť. Všetci do seba tlačia gély a ja som si samozrejme žiaden nevzala. A je to tu, znova depo, prilba, prezúvanie a číslo dopredu. Spoliehala som sa, že beh mám najsilnejší a že to bude pre mňa hračka. No nebola. Dostavila sa únava a ja som už len prekračovala z nohy na nohu. Mala som stále pocit, že cúvam a ten cieľ je len nedosiahnuteľná méta. Po 23minútach trápenia tu bol cieľ, kde ma už všetci čakali. Objala som Jurka a skoro som ho ovracala :D Na šťastie nikdy nevraciam a nebolo tomu ani teraz tak. Po pár minútach oddychu som prišla konečne k sebe a uvedomila som si, že triatlon je presne to, čo som do teraz hľadala. Prečo som ho neobjavila skôr? Ale radšej neskoro ako nikdy. Teraz som si istá, že už sa športu nikdy nevzdám. Práve pre ten pocit, ktorý som vtedy cítila. Neskutočnú únavu ale o to väčšiu radosť J
Nikdy nezabudnem na svoj prvý triatlon, ktorého cieľom
nebolo vyhrať, ale zvládnuť ho. A ja som ho zvládla. Síce s hrozným časom
1:19:11,6 (13:46, 42:01, 23:23) a celkovou stratou na Ivanu Kuriačkovú
15:15, ale to teraz naozaj nie je podstatné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára