Cross Campaccio - krásne 3 dni v slnečnom Miláne

Týždeň po Novoročnom behu v Peuerbachu sa mi trošku zmenili plány a rozhodla som sa štartovať na podujatí podobnom Svetovému poháru v krose, ktorý sa konal neďaleko Milána. Cross Campaccio oslavoval tento rok už 60. narodeniny a tak boli pozvané svetové hviezdy a víťazky z OH v Riu ako napríklad Hellen Obiri (2.miesto na 5 000 m v RFAITH CHEPYEGO FAITH (víťazka 1500-ky a niekoľkonásobná majsterka sveta v krose), či Agnes Tirop (taktiež majsterka sveta v krose) a iné. Potom to už bol len súboj Talianok, nejakých 2 zahraničných žien ktorých vlajku nepoznám, jednej Češky a jednej Slovenky :-P.

Cesta autom do Milána bola nekonečná a hoci už bolo asi sedem hodín večer, keď sme ja a banka skvelých Čechov vystúpili z vydýchaného auta, okamžite sme sa prezliekli a hor sa do ulíc trošku prevetrať presedené nôžky a zadky. Žalúdok sa mi po celodennej ceste poriadne "kvendal", ja som ale bola šťastná že môžem konečne behať a užívať si počasie, ktoré bolo oproti ostatnej Európe luxusné. Kým všade zúrila snehová víchrica a mrazivé teploty, tam bolo okolo nuly a bez snehu, takže veľmi príjemne. Následná vytúžená večera bola trošku poskromnejšia, ale stačila. Luxusné izby v hotely ale tento mierny nedostatok rýchlo vynahradili. Dopriala som si úžasnú teplú sprchu, do ktorej by sme sa zmestili snáď všetci šiesti a uvelebila som sa v princeznovskej postieľke s úžasne tvrdým matracom. Bola som tak unavená, že som po krátkom pokeci s Adélou, skvelou českou juniorkou, ktorú som tam mala česť spoznať a pár stranách zaujímavej knižky zaľahla a zaspala ako bábika tvrdým spánkom plným snov ... o čom asi boli?

Ráno som sa zobudila s úsmevom, taký luxusný 8,5 hodinový spánok som si už dlho nedopriala, a tak som sa cítila krásne odpočinutá a naladená na skvelý deň. Pri odhŕňaní závesu nás čakala chvíľka napätia, čo nás dnes bude vonku čakať. Už pri malilinkom odchýlení mi do očí zažiaril silný lúč slnka. Áno, zajasala som spolu s Áďou. Okamžite sme sa obliekli a so škvŕkaním v žalúdku sa vydali a raňajky, ako inak než s vlastnou zásobou PlodovZeme. Poriadne sme sa posilnili a ja som si dopriala fajnové cappucino, ktoré mi urobilo ešte krajší deň. Do štartu nám zostávalo niekoľko hodín času, ktoré sme využili na regeneráciu, písanie, čítanie a krížovky. Učiť sa pred pretekmi fakt nezvládam.

Na štart nás odviezli spolu s Kenskými a Etiópskymi hviezdami, s ktorými sme si ešte stihli urobiť aj fotku. Je to zvláštne ale cítiť z nich akýsi smútok a nešťastie. Je paradoxné, že my Európania sa môžeme snažiť koľko len chceme, no na ich úroveň sa nikdy nedostaneme. No ten šport a všetko okolo toho akosi viac prežívame, tešíme sa z neho a užívame si tieto chvíle, kým oni akoby to brali len ako povinnosť a umiestnenie ako samozrejmosť. Akoby sa z toho ani netešili. Snáď sa mýlim a vo vnútri to prežívajú inak.

Trať bola veľmi zaujímavá a náročná zároveň. Bežali sme 3 asi dvojkilometrové akýmsi parkom a štadiónom. V každom kole boli asi 4 kopčeky a niekoľko kľukatých i 180° zatáčok, ktoré dosť spomaľovali. Povrch bol trávnatý s občasnými kamienkami, takže sme si všetky obuli tretry. Vďaka slniečku sme bežali len v kraťasoch a tričku, čo bolo po minulotýždňovej kose príjemnou zmenou. Tentokrát sme vyštartovali príjemným tempom, možno som šla až príliš opatrne a šetrne. Aj vďaka tomu som sa však kilometer po kilometri, kolo po kole posúvala štartovým poľom vpred. Všade okolo trate povzbudzovali talianske rodinky s deťmi. Jednoducho mali čas, a tak sa prišli pozrieť na bláznov rôznych farieb krúžiacich do kolečka a zafandiť im. To sa u nás len tak ľahko nevidí, častokrát to na pretekoch vyzerá skôr vyľudnene, ako po atómovej bombe. Kopčeky sa mi vybiehali celkom ľahko, horšie už boli zbehy a kamenisté úseky. Dýchala som kľudne a s dobrým pocitom som stále niekoho obiehala, čo ma ešte viac poháňalo vpred. Simon (vďaka nemu som sa na kros dostala) mi každým kolom hlásil pozíciu a jeho nadšenie mi dodávalo silu. Pri v behu do posledného kola som sa pokúsila ešte zrýchliť. Obehla som Talianku, ktorú pri každej zatáčke horlivo povzbudzovali a zaumienila som si neobzerať sa a len jednoducho bežať vpred. 

Dobehla som napokon na 16.mieste, čo mi vyčarilo obrovský úsmev na tvári a zaplavila ma radosť. Ani nie z umiestnenia, ale z toho krásneho pocitu, ktorý som pri tomto behu mala. Už dlho som si preteky tak neužila. Po ME v krose som mala nohy akosi ako z olova, a tak ma dnešný pocit ľahkosti a sily a veľmi potešil. Forma to momentálne teda nie je, tomu nasvedčuje aj to tempo, sme však na správnej ceste k dosahovaní ďalších cieľov, plánov a hlavne snov. Snov o týchto nádherných pocitoch z pretekania, tréningu a života ako takého. Veď je tak krásny. Ráno som sa modlila, aby som si preteky užila a tým motivovala aj iných k tomu, aby každý okamih svojho života premenili na radosť. A tak teda večer ďakujem Bohu za tieto pocity.

Veľmi ma prekvapila Adélka, ktorá bola štvrtou juniorkou, René, ktorý finišoval na úžasnom 3.mieste medzi juniormi. Bojovali i Michal, ktorého tempo ma priam šokovalo i Vojta. Po pretekoch som sa rozhodla pre dlhší výklus v okolí. Tá jasná obloha ma priam volala a po pretekoch to už tak či tak nevadí. Po návrate do hotela sme si ešte zacvičili a poriadne zastrečovali. To nám iba pridalo na hlaďáku, ktorý som nedokázala utíšiť ani na druhý deň (viď fotka ako nad košom pučím arašídy). Môže za to aj večera, ktorá bola opäť značne dietna i biedna. No čo, nemôžme mať všetko.

Na druhý deň ráno sme si ešte boli zabehať, aby pre nás cesta bola aspoň o čosi príjemnejšia. Na raňajky som už prichádzala s takou dierou v bruchu, že by som zjedla asi aj slona. Ešte že tam bol hrozne milý čašník a urobil mi klasicky taliansky chutné cappucino s originálnym obrázkom, ktoré mi opäť ešte viac skrášlilo už aj tak pozitívne začatý deň. Cestu sme na koniec nejako prežili a teraz hor sa do ďalšieho tréningu a učenia, ku ktorému v posledných dňoch tak márne hľadám motiváciu.

Na záver klasicky zhodnotenie. Na to, akú veľkú dilemu som mala ohľadom rozhodnutia, či do Talianska ísť alebo nie. Som rada, že som nakoniec išla. Veď o tomto som vždy snívala, o cestovaní, o pretekaní, o behaní ... V živote sú predsa dôležitejšie tie zážitky, pocity a ľudia okolo nás, nie len povinnosti, stres a depresia. Takže hlavu hore a "Vzhůru novým zážitkům!" :-)