Ukončenie sezóny v podaní M-SR v cezpoľom behu

Tak a je to tu. Sezóna je „konečne“ za mnou a ja si konečne môžem vydýchnuť psychicky aj fyzicky. Ako sa ale poznám, dlho mi to nevydrží a za chvíľu už budem opäť makať. Som už raz taká, život bez behu si jednoducho neviem predstaviť. Vráťme sa ale k posledným väčším pretekom sezóny 2015 a to M-SR v cezpoľnom behu, ktoré sa tohto roku konali v novom Elements Resort-e pri Šamoríne. Nová Hippo-aréna sa dokonca v roku 2017 stane dejiskom M-Európy v cezpoľnom behu.

Po Košiciach a Prígli moja morálka trošku ochabla a ja som sa cítila ako ovalená valčekom na cesto, neschopná akéhokoľvek vyššieho výkonu. Predsa len som nebola zvyknutá na tak dlho trvajúcu záťaž a moje telíčko to na sebe dalo znáť. Týždeň pred majstrovstvami to bolo dokonca tak zlé, že som uvažovala, či to má vôbec zmysel ísť do Šamorína „trapošiť“ a pokúšať sa o niečo, čo vôbec nie je možné. Nominácia na ME však bola veľmi lákavá a aj keď som vedela, že moje šance na vtesnanie sa do najlepšej trojky na tak krátkej trati (7,2km) a na totálnej rovine sú mizivé, risk je občas zisk a ak by som nešla, určite by som si to neodpustila a brala to ako dopredu vzdatý boj. Posledný týždeň som už toho veľa nenabehala, čo mi celkom padlo vhod, lebo v škole to bol masaker a v piatok večer som bola rada, že som a môžem si pozrieť nejaký ten seriál. Doktor Martin s obľúbeným hercom mojich rodičov, Donutilom, sa stal mojou piatkovou a vlastne aj víkendovou klasikou, pri ktorej sa s Jurom odreagujeme a občas aj nasmejeme.

Štart sme mali naplánovaný až na poobedie, čo mne veľmi nevyhovuje, ale aspoň sme sa mohli vyspať pekne v Brne a ráno vyraziť aj spolu s Romčou do Šamorína. Bolo to len 2 hoďky cesty, bližšie akoby som cestovala z môjho pravého domova zo Svitu. Po nádhernom slnečnom týždni nás v sobotu prekvapila mračiaca sa obloha a menšie mrholenie. Mne to ale navadilo. Zimu a sychravé počasie mám rada a hlavne ten pocit, keď si po výkone môžete dať úžasnú teplú sprchu je na nezaplatenie. Také chvíle sa nedajú užiť si a vážiť si len tak. No to ale už trošku predbieham, tak sa vrátim späť k preteku. Bežali sme 4 kolá v totálne rovnom teréne Hippo-arény a takmer celý čas po dokonalom trávniku, čo sa podľa mňa s cezpoľným behom nedá veľmi zrovnávať. Majú to tam ale fakt pekné, to musím uznať. Už len navoziť tam hlinu na kopečky a bolo by to fajn...:-)

Obraz štartu som mala v predstavách už dávno, vedela som, že pôjde o veľa a na štart sa všetky postavíme ako závodné kone (veď to dokonca aj bola konská dráha). A tak aj bolo, až mi z toho bolo trošku vtipne a popravde som už pred štartom ani necítila stres, len som to už chcela mať čo najskôr za sebou. Byť čo najskôr v cieli, aby som sa mohla zastaviť a vydýchnuť si je celkom dobrý cieľ.

Po štarte sa baby skutočne rozbehli ako zo závodných konských boxov pre mňa nedosiahnuteľným tempom. Vtedy som si povedala, že kašlem na to, skončím siedma a budem spokojná, že už je to za mnou. Po kilometri som sa ale akosi rozbehla a začala predbiehať pretekárky predo mnou. Veľmi ma potešila podpora na trati od bývalej spolutrénujúcej zo Svitu, Mirky Grešovej, ktorá robila rozhodkyňu a klasicky od večne pozitívne naladeného Jura. Zrazu som sa ocitla na 4.mieste a nahodila strojové tempo, ktoré mi už v poslednom kole dalo poriadne zabrať. Ani som sa nenazdala a zostával asi kilák do cieľa a prakticky bolo rozhodnuté. Dobehla som na 4. a zároveň prvom nepostupovom mieste, čo ma v cieli na koniec trošku zamrzelo. Romča Gajdošová takisto bežala skvele a podľa tradície sme si to opäť vymenili a skončila kúsok za mnou na 5.mieste.  Pravdou však je, že na tretie miesto som skutočne nemala. Baby: Katka Bérešová, Janka Martinská a Nika Čorbová šli ako píly a zaslúžene do Francúzska vycestujú. Katka Bérešová síce úšasť na ME odmietla a ja som dúfala, že by ma mohli zaradiť aspoň do kategórie U23, ale v skutočnosti by som tam moc vody nenamútila a možno by som si z Francúzska odniesla skôr traumu ako dobrý pocit. Čo z toho vyplýva? Treba ešte veľmi veľa trénovať, aby som im to o rok mohla ukázať. Človek si ale nikdy nemôže byť istý. Veď nie nadarmo sa hovorí: "Človek mieni, Pán Boh mení." Tak uvidíme čo nové mi život ukáže.

Na záver už len zopár „múdrych“ slov. Život je tak krásny, nepremrhajme čas, ktorým sme boli obdarovaní, jeho mrhaním, pozeraním nezmyselných kanálov a podobných vecí. Nikdy nevieme, čím nás život prekvapí, tak žime každý deň akoby bol našim posledným. Nezabúdajme však pritom na nášho Pána, ktorý nás miluje neskutočnou láskou a vždy je tu pre nás. Už skutočne končím, len by som Vás chcela o niečo poprosiť. Ľudia, prosím netrápte sa blbosťami. Milujte svoj život a snažte sa v každom zlom, čo sa vám stane, nájsť niečo, čo sa z toho môžete naučiť, niečo, čo vám to prinieslo. Možn na to prídete až s odstupom času, ale skutočne je to tak, že všetko zlé, je na niečo dobré. Ďakujem za pozornosť, už ozaj končím, tak zas niekedy na budúce keď si nájdem čas v tomto hektickom období a kopne ma moja kamoška múzička J

Majte sa fajn a žite!