Rok prešiel
ale ako voda a s ním aj termín prihlásiť sa na 3.ročník tohto asi
najnáročnejšieho triatlonu na Slovensku. Trošku som sa oťukala, čo sa triatlonu
týka a ako správna Tatranka som sa rozhodla to skúsiť. Podarilo sa mi
vyhrať rýchlostnú súťaž: „Kto napíše rýchlejšie svoje meno a osobné údaje“
(keďže o prihlásenie bol veľmi veľký záujem a miest málo) a bolo to
tam: „Soňa Vnenčáková ďakujeme Vám za vašu registráciu na Oravaman 2013“. Až
keď mi prišiel tento mail, uvedomila som si, čo som to vlastne spáchala, veď
mám len 19-násť, kam sa to trepem? Mesiace plynuli a bol tu koniec júna,
začiatok júla a do podujatia zostával už len jeden týždeň. To bol ten čas,
keď prišli tie najväčšie stresy. Hľadala som cestu ako vycúvať, ale povedala
som si, nie som predsa žiadna padavka!
Piatok
prišiel rýchlejšie ako som očakávala. Naša rodinná výprava (mamka, ocino, brat,
priateľ – ktorý sa rozhodli poraziť ma v štafete)už bola nachystaná
a hor sa smer Západné Tatry, Zuberec, Penzión Pribisko, kde sa večer začala
zhromažďovať „perepuť“ ďalších šialencov. Už len trošku živej oravskej hudby,
ochutnávka tradičných ovčích syrov či slaniny, posedenie v kruhu rodiny
pri vínku a hurá do postieľky, aby sme ráno neboli ako „vyrigané rezanky“.
Bolo mi však jasné, že moje oko sa asi tak ľahko nezažmúri. O jednej
v noci prichádza mamina s boľavým zubom a dopuje sa tabletkou na
spanie, tak si tiež jednu ukradnem a konečne zaspávam...
...z mobilu
mi znie Kid Rock a ja sa prebúdzam do zamračeného rána. No čo, aspoň sa
neuškvaríme, dážď mám v celku rada a najmä pri behu. Vyskakujem
z postele, natlačím do seba nejaké tie raňajky (aj keď to nie je až také
jednoduché – a to som pri tom riadny pažravec :D). Dovezieme sa
k Penziónu Pribisko, kde sa to už hemží závodníkmi ako mravcami
v mravenisku. Všetci nakladajú bicykle, vaky s vecami
a nastupujú do autobusov. Všetci plní elánu, nadšenia, očakávaní,
s menšou dávkou stresu, ktorý je podľa mňa dosť nevyhnutný J
A je to
tu, bicykle v depe, voda pokojná, rodinný príslušníci všade okolo
a pretekári nastúpení. Nikdy som ešte neštartovala v takej mase ľudí.
Zrazu na mňa prichádza taká vlna nadšenia, že som sa nemôžem dočkať, kedy sa to
už konečne začne. A zrazu to prišlo, tak náhle, že som si ani neuvedomila,
že sa všetci vrhajú do vôd Mary ako o život. Počkám si na druhú polovicu
závodníkov a nasledujem ich. Prvý záber, druhý, niekto ma kopne a zas
a zas a zas, potom kopnem niekoho ja (fakt nie naschvál), lakťovka,...teraz
už viem o čom hovorili Ironmanisti, keď spomínali strkanicu vo vode. Po
prvých metroch sa to ale trošku rozpadá a ja si hľadám parťáka, ktorého sa
budem držať stále si prízvukujúc: !“Len sa nikam nenáhli, ešte máš toho pred
sebou dosť!“ Po prvom kole si už prajem, aby som sedela na bicykli. Plávanie
mám najslabšie a sily mi dochádzajú. Nejako to však doplávam a teším
sa, že teraz sa pre mňa môže pretek konečne začať. Vybieham z vody
a pokúšam sa o rýchle depo. Nejako sa mi však nedarí navliecť si roku do
môjho krásneho ružového cyklistického dresu v ktorom mám papaníčko.
Keď sa
mi to však podarí, bežím k čiare za depom a nasadám na bike, stále si
opakujúc: „Len sa neplaš, potlač eufóriu, kopce ešte len prídu!“ Cítim silný
vietor do chrbta a trielim o sto šesť, aspoň si to myslím, kým ma nezačnú
predbiehať množstvá cyklistov. Nechápem kam sa ženú, veď sme ešte len na
začiatku. Neviem, či sú fakt takí namakaní, alebo to len neodhadli. Pri prvom
kopci z Liptovského Trnovca zisťujem, že to naozaj zle odhadli. Všetci
fučia zo sedla, teraz už proti vetru a ja s nimi. Postupujem ďalej,
zjazdujem a zdá sa mi, že cúvam, asi kvôli vetru. Ignorujem to
a pokračujem smerom k prvému stúpaniu na Huty. Ide sa mi naozaj
skvele, tak ľahko a bez krízy, až som prekvapená. Cestou stretávam nevidiacu
Lenku Zahradníkovú (úžasnú plavkyňu, ktorá bola aj na olympiáde) s parťákom
Jánom Listinským (fakt to obdivujem, ako to zvládla so zaviazanými očami).
Prehodíme pár slov a ja stúpam ďalej. Ani neviem ako a som hore.
Teším sa na zjazd, na ktorom predbieham aj chlapov na časovkárskych bikoch.
Tlačím do seba tyčinku, ktorá je taká sladká, že ju ani nedojem. V tom ma
predbieha na aute mamina aj s bratom, ktorý plával v štafete
s hlasným krikom a povzbudzovaním. Ja im kývam a usmievam sa,
lebo je mi fakt skvele. V Zuberci povzbudzuje toľko ľudí, že sa naozaj
nedá spomaliť, aj keby som chcela. Je to naozaj neskutočná atmosféra. Títo
ľudia, sú takí prajní, štedrí a vzbudzujú vo mne také nadšenie. V tej
chvíli ich milujem aj keď ich vôbec nepoznám. Ďalej sa však pokračuje na otočku
a ja mám zas pocit, že cúvam. Ten vietor je taký silný, že ledva točím
pedálmi s obavami, že keď už teraz nevládzem, čo to bude na Tatliačku.
Nejako sa dotackám na tú obrátku a zrazu pocítim takú silu v chrbte,
že skoro ani nemusím točiť. Stretávam priateľa, ktorý ide oproti na biku a som
odhodlá nepustiť ho pred seba. Opäť je tu Zuberec a títo úžasní ľudia.
Užívam si posledné ľahké chvíle a odbáčam smerom na Spálenú, kde začína
ešte len mierne stúpanie. Predbieham nejakých mužov, s ktorými prehodím
opäť pár slov a oni sa čudujú, ako môžem byť taká nadšená a vysmiata.
Predbehne ma auto s kamerou a ja kývam smerom k nim
s pohľadom, veď to je malina. A v tej chvíli naozaj bola.
V nohách som pocítila takú silu, že mi toto stúpanie pripadalo skoro ako
rovina. Stále niekoho predbehnem, sem tam niekto predbehne mňa a ja prechádzam
okolo rampy pred najväčším 12% stúpaním. Chvíľu ešte v sedle, potom už len
zo sedla šliapem ako sa len dá. Tesne pred vrcholom dobieham nejakú skupinku
a kričím na nich: „Chlapi, už len 500m!“. Tí naozaj nechápu ako môžem byť
taká nadšená a odpovedajú: „Ešte 500m!“. Do depa dobiehame spolu. Cieľ
splnení, Juro ma nepredbehol J, ale prišiel asi len 10sekúnd za mnou a odovzdal
štafetu ocinovi, ktorý už rýchlosťou podobnou blesku stúpal hore do sedla, kým
ja som sa ešte prezúvala a občerstvovala.
Pokúšam sa behať ale po tom biku som
úplne stuhnutá. Chôdza bola v tom momente aj tak asi rýchlejšia. Postupne
sa mi ide stále lepšie. Tesne pred sedlom dokonca behám a hore na Rákoň to
už idem na striedačku. Hore som ani neviem ako, pijem ľadovú vodu a bežím
dole. Potom zas po rovine a hore. Nakoniec už len dole, dole, dole
a ešte raz dole. Naozaj nekonečne dlho dole J. Aj tak cítim, že trielim ako sa len
dá. Preskakujem, vyskakujem a riskujem vyvrtnutý členok, ktorý mi ale
stojí za to. Asi 3km pred cieľom sa napájame na asfaltku a ja po 1. krát začínam
cítiť, že už mám naozaj dosť. Brucho mi po tých géloch štrajkuje, nohy vybrujú.
Snažím sa to ignorovať a pokúšam sa o úsmev (Andrej – tréner mi
poradil, že úsmevom klesajú tepy o 5) v nádeji, že sa mi pôjde
lepšie. Pred sebou vidím niečo červené, zrejme je to ocino. A naozaj bol.
Celkom ma to potešilo, že som ten beh neflákala a dokázala som si udržať
rovnaké tempo (on je inak strašný makač). Pri ceduli 2km si predstavujem ako
som v cieli, pijem vodu a pojedám melón, na ktorý sa teším na
každých pretekoch. Cesta sa nejako točí doľava už do roviny a ja cítim, že
už bude koniec. Veronika ma dobieha na biku a povzbudzuje
v posledných metroch. Sto metrov pred cieľom výskajú ľudia a povzbudzujú
ma spolu s mojou rodinou a ocinom, ktorý pred chvíľou došiel do cieľa
ako posledný reprezentant štafety „Tatranské švište“. Usmievam sa a už
necítim žiadnu bolesť, len eufóriu a neskutočnú radosť. V cieli sa
vrhám na ocina, lebo nevládzem stáť na nohách. Až tu pociťujem naozajstnú
únavu, ktorá ma po celý čas úspešne obchádzala. Ešte nikdy v živote som na
seba nebola taká hrdá. Bol to pocit, ktorý sa nedá popísať, jednoducho sa musí
zažiť.
Ďakujem
organizátorom a Bohu za to, že život je tak krásny. Nestrávte ho preto pred
televízormi, či počítačmi, vyjdite von a žite!!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára