Tak trošku na začiatok...

Keď už som sa rozhodla ako sa hovorí "bloggovať", tak by som vám asi mala na začiatok aspoň trošku priblížiť, kto vlastne som. 
Pochádzam z 5 člennej rodiny. Tvorí ju samozrejme mamka, tatko (ako ho všetci voláme aj keď sme už dospelí:), sestra Mirka a brat Martin. Obidvaja moji súrodenci sú o veľa starší ako ja, takže som zrejme bola malé pošmyknutie, ktoré nikto nečakal, ale každý sa z neho tešil. Som rada, že moji rodičia si ani vo vyššom veku nedávali pozor a udiala som sa :D

Už keď som bola malá a trochu naivná, vedela som, že moja rodina je tá najlepšia. Aj teraz, keď už mi ťahá na 18-ku som toho názoru. Nevymenila by som ju za nič na svete. A viete prečo? Jasné, že nie, veď ju vôbec nepoznáte. Je to preto, lebo mamka ma síce nepočúva keď jej ide v telke Panelák, alebo jej obľúbený seriál, ale keď ma počúva, je to moja najlepšia kamoška. Málokto má takú mamu, ktorej môže všetko povedať. A ja ju teda mám. Poradí mi, pomôže a samozrejme aj poteší, keď za ňou prídem s uplakanými očami. Objíme ma a pohladí moju dušu svojim úsmevom. Tatko, tak ten bol a vždy asi aj bude mojim najväčším vzorom.Je to práve on, ktorý mi dodáva silu a ja sa nikdy nevzdávam. A je to práve on, ktorý mi, aj keĎ o tom nevedel, ukázal, aký je šport úžasný a čo všetko obnáša. Milujem ho hlavne za jeho rady, ktorými ma každý deň obdarúva a ktoré sa snažím vziať si k srdu. Nie vždy mi síce dáva len dobrý príklad, no aj tak je to ten naj otec. Sestra, najlepšia kamoška číslo 2. mi často lezie na nervy :) Ale to je medzi sestrami normálne. často striedame obdobia hádok a podpichovania s obdobia, keď sa skvele porozprávame a poradíme si, keď už nevieme, čo ďalej.  Nedávno sa vydala a asi o mesiac sa aj s manželom sťahuje od nás preč. Klamala by som, ak by som povedala, že sa neteším. Hlavne preto, lebo budem častejšie sama doma. Milujem ten pocit, keď viem, že ma nikto nesleduje a ja si môžem robiť čo chcem. Pustiť si hudbu na plné bomby a len tak si tancovať, alebo si upiecť nejaký ten koláčik. Aj tak mi bude veľmi chýbať. A jej skriňa, ktorú tak často navštevujem tiež :) No a na koniec zostal rad na "Veľkého brata". Už od malička ním bol a aj vždy bude, takisto, ako ja pre ňho navždy budem malá sestrička Sonička (občas to vie byť dosť otravné, keď ma ešte stále považuje za krpca, ale je to milé a vtipné keď sa k môjmu len o rok od neho mladšiemu priateľovi spáva obdobne :) No vďaka tomu viem, že vždy tu bude pre mňa.
Od rodiny sa konečne presuniem k zmyslu môjho života - k športu. Už od malička som bola veľmi aktívna, až hyperaktívna, čo mohlo ľudom dosť liezť na nervy. Napriek tomu som rada, že taká som. Aktívne som začala už v škôlke, keď sa začali moje hodiny tanca. Zo začiatku len raz za týždeň, no postupne aj častejšie. Stále som tancovala. Doma, v škole, vonku. Prepínala som špičky a chodila ako baletka. Tie časy sú žiaľ už dávno preč. Teraz chodím ťarbavo ako medveď a hrbím sa. Je to preto, lebo tancovanie som zabalila keď som mala asi 12 a dala sa atletiku. Tréner býval len pár domov odo mňa a veľmi rád a s úsmevom ma prijal do svojho klubu. neskôr sa mi však priznal, že si myslel, že to po mesiaci vzdám. Nestalo sa tak a ja som sa za 4 roky postupne vypracovala na mejsterku Slovenska v cezpoľnom behu. Bolo to krásne obdobia s úžasnou partiou dievčat. Trávili sme spolu všetok svoj voľný čas. nazývali sme sami seba "Hybridný AO Svit" a dokonca sme si s takým názvom dali urobiť aj tričká, ktoré sme s radosťou na pretekoch reprezentovali. Obdobie puberty a aj hybridného AO Svit sa však skončilo. AO Svit síce zostal, ale Soňa sa pominula. Ako keby sa pominula a prestala existovať. A cítila to tak aj ona. Na rok proste nebola...
...stala sa z nej len kosť a koža, proste ledva hýbajúca sa mŕtvola. Mŕtvola, bez úsmevu, bez radosti, bez duše a čo bolo najhoršia aj bez života. Z tohto roku môjho života si skoro nič nepamätám, hoci skončil len nedávno. Pomaly som umierala a keby sa nestala zlomová udalosť v mojom živote, tak si ani nechcem pomyslieť kde by som bola. Moje telo by zrejme ešte existovalo, ale duša už istotne nie. Už som bola skoro mŕtva, keď som ho stretla. Bolo to na jedných pretekoch vo Vysokých Tatrách. Oslovil ma. Usmial sa a ja som vôbec nechápala prečo. Veď som nikto, prečo sa so mnou rozprávaš?, pomyslela som si. Naozaj som tomu nerozumela, tak som sa tvárila akoby nič, a neprikladala som tomu žiaden význam. Bola som si istá, že hneĎ na mňa zabudne. No nestalo sa tak. Napísal mi, a znova a znova. Chcel sa stretnúť. Vtedy sa to začalo. Znova som sa narodila a tak ako radosť v mojej duši ožívalo aj moje telo. Konečne som po takej dlhej dobe cítila, že som šťastná. Snívala som svoj sen a aj dodnes si myslím, že snívam a s obavami čakám, kedy sa prebudím. Pomaly si však začínam uvedomovať, že to nieje sen. Štípem sa do ruky a cítim bolesť. Nie, ja nespím, ja žijem svoj sen. A s kým ten sen vlastne žijem? Žijem ho s tou najdôležitejšou osobou v mojom živote. S mojim Jurkom, ktorý je síce o 11 rokov starší a chudučký, no nevymenila by som ho za nič, za nikoho a verím, že keby to bolo potrebné, zomrela by som preňho. A potom by sme sa spolu stretli v nebi a bolo by to nádherné, tak ako to je nádherné teraz. Zlatko viem, že to určite čítaš aj že to už vieš, ale aj tak ti z celého srdca ďakujem. Milujem ťa a to aj navždy tak zostane. Naša láska nieje len platonická. Viem to. Navždy ťa budem milovať :-*