ME v krose a nezabudnuteľný víkend k tomu

Už ako malá som snívala o tom, ako raz budem štartovať na nejakom väčšom podujatí, niekde v zahraničí, s „veľkými“ pretekárkami a úsmevom na tvári. Vďaka tvrdej práci a SAZ (Slovenský atletický zväz) sa mi to tento rok splnilo už po druhý krát a ja som za to nesmierne vďačná. Dva týždne pred Vianocami som mala teda opäť šancu navliecť si reprezentačný dres a reprezentovať našu krajinu v mne trošku vzdialenejšej disciplíne, a to cezpoľnom behu na masochistickú vzdialenosť 6 150 m.

Predstava o tom, že budem mať štartovať na ME v krose sa stala o niečo realistickejšou už v auguste, kedy som úplne nečakane zabehla kvalifikačný limit v behu na 5 000 m v rámci Českej atletickej ligy v Olomouci. Bola som z toho vtedy úplne mimo  a nemohla som uveriť, že som o čosi bližšie k týmto pretekom. A tak sme sa teda rozhodli, že po MS v behu do vrchu a polmaratóne v Košiciach sa pustíme do vycibrenia rýchlosti a príprave na ME, ktoré sa mali konať na Sardínii, v mestečku s veľmi trefným názvom: Chia. Zúčastnila som sa M-SR (viď TU) a bola vybraná do kvalifikačného tímu dievčat v kategórii U23. Keď „nominačka“ uzrela svetlo sveta, bola som šťastná, prešťastná. A nie len ja, ale aj 16 ďalších atlétov, ktorí sa kvlifikovali spolu so mnou. Najviac som sa však tešila z nominácie mojich dievčat Zuzky Durcovej a Peti Fašungovej.

Preteky som brala veľmi vážne a nič som nechcela nechať na náhodu. Myslím si, že si s kľudným svedomím môžeme s trénerom povedať, že sme v tréningu urobili čo sme mohli. Do prípravy som dala všetko čo bolo v mojich fyzických a časových možnostiach. Predsa len školské a iné povinnosti opantajú akúsi tú časť tela i mysle nech sa akokoľvek snažím. Dva týždne pred veľkým dňom som si to ale trošku premodelovala v hlave a určila si Chiu ako prioritu číslo jedna. Ostatné povinnosti museli ísť aspoň v mojom mozgu mierne bokom, aby som sa mohla maximálne koncentrovať na výkon, ktorý ma čakal. Práve v tomto období som objavila (alebo skôr on mňa) skvelého parťáka na trénovanie. Libor Tuček sa stal mojim hlavným „sparingom“ a ja by som mu za to chcela aspoň takto zo srdca poďakovať. Prispôsoboval svoje tréningy mne, odtiahol mi úseky alebo s radosťou šliapal na päty. Okrem toho dohliadal aj na moju regeneráciu a psychickú pohodu. 

Posledný deň pred odletom som bola úplne vyrovnaná a pripravená na to, že to bude masaker. Stihla som si ešte zájsť na omšu, poďakovať sa Bohu za všetky dary a poprosiť ho o silu pre nás všetkých, silu ktorou by sme mohli šíriť posolstvo ďalej a motivovať čo najväčšie množstvo ľudí. Piatok ráno som si privstala aby som si ešte aspoň trošku zacvičila a doladila poslednú prípravu. Zhrabla som všetky svoje „saky paky“ (ktorých teda bolo dosť, atlét musí byť pripravený) a vybrala sa na vlakovú stanicu, kde som sa už stretla so stále sa usmievajúcim trénerom, ktorému SAZ taktiež umožnil zúčastniť sa „zájazdu“. Cesta do Bratislavy mi v príjemnej spoločnosti zbehla pomerne rýchlo. Na sekretariáte sme sa stretli s ostatnými účastníkmi, ktorí si už horlivo skúšali reprezentačné veci a snažili sa ich napakovať do krásnych nových adidas tašiek, ktoré sme taktiež fasovali. Nasledoval presun na letisko, let s medzipristátím v Miláne a opäť transfer z Cagliari do prímorského mestečka Chia, kde sa mi zastavil dych. Bolo tam tak nádherne, tak príjemne, tak neopísateľne,... Podarilo sa nám vybaviť si s dievčatami spoločnú izbu, kde sme sa cítili ako princezné v rozprávke. Náš nový domov tvorila útulná izbička so záhradkou (áno čitate správne) a princeznovskými posteľami. Klíma bola síce nastavená na 30°C a bolo tam ako v saune, to sa však dá rýchlo napraviť. Celý hotel bol vlastne poskladaný v menších hotelov, ktoré tvorili samostatné bytíky so záhradkou alebo balkónom. Ideálne miesto na letnú dovolenku ,alebo ME v krose.

Nasledujúci deň bola naplánovaná obhliadka trate, ktorá ma taktiež veľmi milo prekvapila. Tvoril ju veľký a malý okruh s 3 kopčekmi a 2 mini prekážkami z utlačenej slamy. Môj des z obrovských mega konských prekážok sa pominul a aspoň trošíčku mi odľahlo. Rozbehali sme sa a užívali nádherné počasie a prostredie. Cítila som sa celkom fajn a srdce mi pišťalo pri pomyslení na nasledujúci deň, kedy to poriadne napálime (keby som len vedela ako blízko pravdy som bola). Jedna z najkrajších vecí na tomto dni bolo, že sme si mohli v kľude zacvičiť vonku na záhradke pred našim domčekom, len tak v drese a kraťasoch, na slniečku s príjemnou hudbou. Každá podľa vlastnej chuti, podľa svojho tempa a pocitov. Tak príjemne som sa už pekne dlho necítila (vďaka dievčatá). Poobedie už bolo čisto oddychové, plné rozhovorov, čítania, jedenia, kávy a úsmevov. Je úžasné byť opäť s ľuďmi s ktorými si tak rozumiete, ktorým môžete čokoľvek povedať, ktorý sú na vašej vlne, ktorých máte tak radi a ktorí majú takisto radi vás (aspoň teda dúfam). Večer som už cítila mierny nepokoj a zaspať bol pre mňa menší boj. Nakoniec sa mi to ale podarilo a hoci som sa budila pravidelne každú hodinu, aspoň medzi tým som spala ako zabitá.

A nastalo ráno veľkého dňa. Bolo to tu a ja som sa cítila fajn, nabudená a pripravená zničiť sa. Dievčatá som zobudila príjemnou hudbou aby sa taktiež naladili na správnu nôtu. Dali sme si vytúžené slaďunké raňaky (vďaka plodyzeme) a šup šup do reprezentačných bielo-modrých dresov. Počasie opäť nesklamalo. Bolo príjemne teplo a slniečko nám dodávalo potrebnú energiu. Náš tím tvorili Zuzka Durcová, Lucka Janečková, Ester Hortobágyiová a moja maličkosť. Boli sme to najlepšie, čo Slovensko tento rok v kategórii do 23 malo, a tak sme každá cítili istú zodpovednosť a boli odhodlané bojovať do posledných síl i slín a nevzdať to. Na štarte nás rozdelili do koridorov, kde som sa snažila dievčatá ešte „vyhecovať“ a dodať im aspoň trošku svojej energie. Kamera nás dosť brala a tak asi moje plieskanie po zadku svojich kolegýň zrejme vyzeralo značne komicky. Keď som si ale spätne pozrela video, musela som sa smiať. Vyzerám tam ako buldog rozhodnutý zaútočiť. Vlastne som sa tak asi  aj trošku cítila. Vedela som, že to bude extrémne rýchle a ja budem mať čo robiť, aby som sa vôbec udržala na chvoste. Bola som však rozhodnutá zakusnúť sa a držať a držať a v žiadnom prípade nepustiť.

Bim a my sme šprintovali hlava nehlava, kameň nekameň. Ty kokso, pomyslela som si, toto bude masaker. Bolo to ako na svetový rekord. Už po pár metroch som prestala vnímať a ocitla som sa v akomsi tranze. Nevnímala som takmer nič, len cestu najmenšieho odporu a najbližší zadok predo mnou. Snažila som sa nájsť si najkratšiu cestu, čo najnižšie skákať prekážku, čo najrýchlejšie vybehnúť kopec a zároveň udržať ukrutné tempo a zostať „zakusnutá“ v zadku predo mnou aj keby mi malo zuby otrhnúť. Už od začiatku som uzatvárala hlavnú skupinu a obsadila „krásnu“ 50. priečku. Po prvom kole sme ešte boli jedna veľká masa, potom sa to však začínalo trhať a ja som verila, že to tie dievčatá prepálili  a každú chvíľu odpadnú. Veď sú to osemstovkárky a tisícpäžstovkárky, to nemôžu održať, nahovárala som si. Oni však nie a nie spomaliť, ba dokonca ešte aj zrýchľovali. Po druhom kole som si na krátku chvíľu uvedomila, že sme v polke a ja som sa snažila svojou pozitívnou časťou mysle premôcť tú negatívnu a stále som si hovorila, že to je už len kúsok. A ono to po pravde kolo za kolom utekalo veľmi rýchlo. Podarilo sa mi popredbiehať zopár žien a štartovým poľom som prehádzala zadok po zadku. Pri vbiehaní do posledného kola som už len odrátavala prekážky a kopce, ktoré mi zostávajú. Tam som sa už dostala pred Lucku a na chvíľočku som bola prvou Slovenkou. Posledných 500 m som už videla cieľ a márne sa ho snažila očami pritiahnuť. No on akoby sa vzďaľoval. Zrazu som začula kroky a zrýchlený dych, bola to Lucka ktorej ešte zostali sily na posledný finiš, sily ktoré mne tak chýbali. Prešprintovala ma a dobehla tesne predo mnou na 39.priečke. Ja som skončila 40-ta so slinami až po kolená. Niekto by si povedal: „40. miesto? To čo si robila?“. Takéto poznámky ma už však vôbec nerozhdia a ja z śumevom odpoviem, že som bežala čo mi sily stačily, koľko som len mohla a že či mi veria alebo nie, ja som so vojim výkonom spokojná. Som spokojná, pretože viem, že som pre to urobila maximum a bojovala až do konca. Bežala som to tempom, o ktorom sa mi ani nesnívalo a jednoducho taká je realita. Ja a obecne Slovensko e niekde úplne inde ako je väčšina Európy. Beriem to však ako silnú motiváciu do ďalšieho tréningu, do ďalšej makačky aby som pri nasledujúcej príležitosti bola aspoň o malý kúsoček lepšia. Tento beh bol pre mňa jednou z najväčších skúseností v živote a neskutočne som si zamilovala ten pocit. Už sa teším ako opäť budem môcť pretekať v takejto konkurencii, konkurencii ktorá ma posunie o kategóriu vyššie a bližšie k naplneniu mojich snov. Skvele si počínali aj ostatné dievčatá. Zuzka napriek veľkým dychovým problémom bojovala a obsadila 49.miesto. Ester sa taktiež nevzdala a aj keď skončila na konci poľa, úsmev na perách jej nechýbal po zbytok pobytu. Ani ostatní učastníci našej výpravy nezaháľali a preukázali srdce bojovníka. Naše výkony síce neboli zvetoborné, ukázalo sa však, kde sa Slovensko nachádza a ako veľmi ešte musíme zamakať. Verím však, že sme ako krajina na správnej ceste a o rok v Šamoríne, ktorý bude hostiť nasledujúce ME budeme aspoň o kúsok úspešnejší.

Po pretekoch sme sa už tešili na obhliadku okolia pomaličkým výklusom. Bežali sme za nosom, podľa chuti a pocitov. Žili sme príve v tej chvíly, v tom okamihu, bolo nám jedno čo bolo a čo bude, jednoducho sme užívali daný moment. Náš výlet sme zakončili kúpaním v azúrovo modrom mori. Na tie chvíle a momenty nikdy nezabudnem. Prežila som ich s úžasnými dievčatami a o to viac si ich cením. Ešte teraz, keď zavriem oči, cítim ten pocit, ktorý som vtedy mala. To šťastie, radosť, vďačnosť za všetko čím ma (nás) Boh obdaril. Život je skutočne nádherný, tak si to skúsme uvedomovať častejšie, viac sa usmievať a vnímať všetky tie maličkosti, ktoré sa nám dejú. Buďme vďační za ne a za ľudí s ktorými ich prežívame. Ja som vďačná a tak ti teda Bože ďakujem za priateľov, ktorých si mi zoslal a stále zosielaš. Ďakujem aj vám dievčatá, že ste také aké ste!  :-*

Foto: Peťa Fašungová, Zuzka Durcová