Horský kros Gerlach (milovaný beh do vrchu)

V sobotu 27.8., dva týždne pred „veľkými“ Majstrovstvami sveta v behu do vrchu som sa rozhodla pre menšiu (skôr väčšiu) skúšku v podaní Horského krosu Gerlach. Tento pretek je už niekoľko rokov mojou srdcovkou a zakaždým, keď dobehnem do cieľa sa cítim šťastná a naplnená, že som náročný terén zvládla, zatiaľ vždy v o niečo lepšom čase.

V sobotu sme sa prebudili do nádherného, až gýčového počasia. Ani obláčik, priateľná teplota, neuveriteľné výhľady,... čo viac si horský bežec môže priať? Snáď už len okruh blízkych i vzdialených priateľov, ktorí sa taktiež odhodlali potrápiť (užiť si to). Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že sa snažím si každý výbeh, ťažký tréning, preteky na dráhe ale aj náročné preteky v horách poriadne užiť. A na štarte to pripomínam každému, kto stojí okolo. Či si to vezmú k srdcu neviem, som si ale istá, že keď už je po všetkom a oni stoja potom totálne premočení a vyčerpaní v cieli, sú šťastní že to zvládli a nevzdali sa.

Už pred štartom som sa stretla s kopou známych a to ma naplnilo pozitívnou energiou, ktorú som sa snažila rozdávať ďalej. Bolo to také krásne pretekať opäť doma, kde ma skoro každý pozná a pristaví sa na kus reči. S dobrou náladou, no pocitovo slabými nohami (to sa mi stáva bežne, každý stresujeme trošku inak) som sa postavila na štart, kde nebolo len bielo. Hádate správne, prišli nás navštíviť aj naši čierni kamaráti z maďarského klubu, no s keňnskou národnosťou. Boli takí čierni, že som ani nedokázala rozoznať, či sú oblečení v dlhých čiernych nohaviciach, alebo majú len kraťasy. Zabehnutého maratónu za 2:33 som sa trošku zľakla a tak som si ponechala chladnú hlavu a úplne sa na Keňanku vykašľala. Tatko mi síce s úsmevom poradil: Čierny tieň nech je za tebou, nie pred tebou!“, ja som sa však radšej držala pri zemi. A dobre som urobila. Vyštartovala ako strela za prvým takisto čiernym bežcom z jej klubu. Ja som radšej bežala na pohodu a dobrý pocit. Trať dobre poznám a vedela som, že je nevyspytateľná, plná nástrah a hlavne veľmi zradná. Úvod je mierny a človek si myslí, že to je taká pohoda. Pri prechode na horský chodník však každý rýchlo zmení názor. Už pri Huberte som začala obiehať prepálených bežcov, ktorí zrejme neodhadli svoje sily (alebo žeby som ja zrýchľovala?). V Tatranskej Polianke som už bola na slušnej pozícii, no stále som sa tak trochu šetrila. Mojim cieľom bolo po Velický most ísť ako tak v pohode a potom zapnúť. Myslím, že sa to aj podarilo. Skok, preskok, výskok,...asi takto to vyzeralo. Stále som však bežala a držala si chladnú hlavu. Na moste už čakal tatko, vyšlapal si to na biku a kričal mi, že strácam 2,5 min na čiernu. Ukázala som mu palce hore a pokračovala ďalej. Tak teraz to zapni, povedala som si. Záver mám celkom silný, zapla som a dúfala, že to vydržím. Predbiehala som jedného muža za druhým a nechápala ako dobre sa mi ide. Zrazu som pred sebou zbadala Mira Hrašku, borca ktorý na Vtáčniku (kvalifikačné preteky na MS) skončil druhý za skvelým Jožom Hlavčom. Keď som ho obiehala a povzbudila myslela som si, že snáď snívam. Ja som sa však neotáčala aby som zistila, či to bol len prízrak a pokračovala v plnej sile ďalej. Kilometer pred cieľom som už videla Sliezsky dom. Tam to začína byť vždy drsné. Človek ho už vidí, myslí si, že je už tam, zatáčka však strieda zatáčku a vy nie a nie dostať sa do cieľa. Predbehla som ešte jedného chlapa a dobiehala ďalšieho. Keď však zistil, že ho dobieha ženská, zapol turbo a už som ho nedala. Do cieľa som dobehla spotená ako myš, vyčerpaná no v skvelom osobnom rekorde 49:47! Pod neuveriteľnú hranicu 50min, hranicu o ktorej sa mi ani nesnilo, že ju niekedy dám, hranicu ktorú naša olympionička Katka Bérešová asi nikdy nepokorila (pred rokom som to bežala za 56:32). Ešte teraz tomu nemôžem uveriť, ešte teraz lietam keď si na to pomyslím. Únava zrazu zmizla, vyčaril sa úsmev na tvári a nechýbal ani výskok a zdvihnuté ruky. Keňanka dobehla v čase 48:27, rekord jej ušiel, no bolo vidno, že má dosť. Tvrdila že to bolo strašné. Pousmiala som sa, lebo to na začiatku nakopla ako na svetový rekord na polmaratón. Kopce sú ale zradné a treba si ich vážiť. Únava odišla tak rýchlo ako aj prišla a ja som sa už len zhovárala s ostatnými pretekármi, gratulovali sme si, tešili sa spolu,... Potom dorazil tatko, dal si časovku, zamakal si možno ešte viac ako ja. Veľmi som sa tešila, že tam bol, vystískali sme sa, občerstvili fajnovým melónom (fakt fajnovým ešte teraz ho cítim na jazyku). Celú cestu dole ma tatko potom sprevádzal na biku a rozprávali sme sa. Nemohla som sa prestať usmievať. Na záver som sa v Gerlachove okúpala v ľadovom horskom potoku, to bola slasť pre moje nohy a rozpálené telo.

Na vyhodnotenie už prišla aj vysmiata mamka. Pokecali sme s kým sa dalo, užívali si danú chvíľu a čakali na dlho očakávané vyhodnotenie. Padol mužský traťový rekord, takže to bola poriadna sláva. Medzi mužmi skvele zabehol náš reprezentant v behu na lyžiach Peter Mlynár i skialpinista Jožo Hlavčo. Medzi ženami ma prekvapila Katka Paulínyová, ktorá dobehla tretia i Danica Božová, ktorá to týždeň po maratóne zabehla za 1:13, čo je podľa mňa totálne obdivuhodné. Dnešnému dňu fakt chýbal len priateľ Juro, ktorý sa trápil výšľapom na Grossglockner.

Môžem si povedať, že Gerlachovský kros ma opäť a zas nesklamal. Skvelá atmosféra, skvelí priatelia, skvelé výkony. Je to jeden z tých pretekov, na ktoré sa budem vždy rada vracať a dlhú dobu čerpať z pozitívnej energie, ktorú som nabrala. Do MS mi už zostávajú len dva týždne a zopár ťažkých tréningov, na ktoré sa už teraz teším. V príprave robím, čo je v mojich silách a ako to dopadne, to uvidíme až 11.9. v Sapareve. Mojim hlavným cieľom je vydať zo seba maximum, no hlavne si to užiť.

Keď má z toho človek radosť aj výkony prichádzajú akosi ľahšie!

Tak zdvihnime kútiky úst a užívajme si každý kilometer!

foto: Matúš Jančík, mamka