Majstrovstvá sveta v behu do vrchu, z posledných síl až na vrchol

Ani teraz, dva dni po doslova vytúžených MS v behu do vrchu tomu nemôžem uveriť. Preteky si stále prehrávam v hlave a snažím sa pochopiť, ako je to možné. Akosi sa mi však nedarí. Štípem sa do ruky a hovorím si, že je to skutočne tak, že nesnívam, že sny sa naozaj môžu stať skutočnosťou... „Kde je vôľa, tam je aj cesta!“.

Až po tom ako som splnila nominačné kritéria na Majstrovstvá sveta v behu do vrchu a bola mi potvrdená účasť,  som si uvedomila vážnosť situácie. Do poslednej chvíle som neverila, že to zvládnem a keď som to zrazu dokázala, uvedomila som si, že to teda nebude žiadna sranda, že to už nie je Gerlachovský kros, či Beh na Vtáčnik. Toto bude úplne iná liga, o niekoľko kategórií vyššia a ja ak nechcem urobiť hanbu musím začať makať ešte viac ako doteraz. 11.september sa pre mňa stal teda prioritou a hoci som mala kopec iných aktivít, všetko moje sústredenie a energia smerovali hlavne tam. Bola som odhodlaná dať do prípravy všetko, ísť si za svojim cieľom nech to stojí, čo to stojí. A ono to aj stálo. Stálo to hodiny strávené na slnku, v pote, v horách, ale aj minúty ležania na koberci po náročnom tréningu, kedy som nemala chuť ani energiu vstať. Vždy som však vstala a bola šťastná, šťastná nie len z toho že to mám už za sebou, ale aj z toho že som opäť o krôčik bližšie k vytúženým pretekom. 

Posledné dni pred tým sme sa snažili už len vyladiť formu na deň D a čo najviac si oddýchnuť. S blížiacim sa piatkom, kedy sme odlietali, som už začínala cítiť miernu nervozitu. Nie len z priebehu pretekov, ale z toho všetkého. Z cesty, pobytu, stravy, vzťahov,...celkovo som sa cítila nesvoja. Na letisku vo Viedni som sa stretla so spolureprezentantkou Silviou Schwaiger a repre trénerom Pavlom Kováčom. Odvtedy už bolo všetko moc fajn. Akosi som sa rozkecala a uvoľnila, hlavne Pali mi moc pomohol, ďakujem. Let bol príjemný, no v Sofii sme museli čakať asi tak 90 minút kým nás zaviezli do Saparevy, kde sme boli ubytovaní. Sapareva Banya je maličké mestečko v bulharských horách uprostred ktorého vystreľuje gejzír s vraj 100° vodou. Smrdela ako poriadna „vajcovka“ J. Odakreditovali sme sa a konečne sme sa dostali na hotel, ktorý ma veľmi prekvapil. Dostali sme apartmán s malou kuchynkou a obývačkou. Na mňa to bolo až luxusné. Udivila ma len sprcha, no vlastne sprchovacia hlavica s odtokom uprostred kúpeľne. Takže keď som po sprche sedela na záchode, moje nožky sa čvachtali vo vode. Pred kúpeľňou ale bola rohožka, tak som si mohla pri odchode poutierať nohy J.  A rad prišiel na obávané jedlo, ktoré ma prvý večer ale taktiež milo prekvapilo. Dostali sme šalát s výborným syrom a cestoviny, ktorých som sa ja bezlepková radšej zriekla. Aj tak už bolo dosť neskoro. Do postele som z cesty ľahla unavená ako kôň a zaspala rýchlosťou blesku. Vďaka Bohu.

Ráno bolo zamračené, teplotne ale veľmi prijateľné, tak ako to mám rada. Po raňajkách nás čakala obhliadka trate, ktorá však nevyšla až tak podľa našich predstáv. Vyviezli nás pod lanovku, ktorá ale zatiaľ nepremávala, nikto nevedel čo sa deje a tak som sa spolu s Čechmi, Luckou Maršánovou a Tondom Palánom vybrali nazad pešobehom, aby sme si prezreli aspoň spodok trate. Vyzeralo to zaujímavo, miestami strmo, inokedy takmer po rovine, občas úzko, zväčša však široko. Trošku ma to ukľudnilo, ale vzhľadom na celkové prevýšenie som vedela, že chleba sa bude lámať až v závere. Nakoniec som však bola rada, že som ten záver nevidela, takto to bolo pre moju hlavu prijateľnejšie.

Potom som mala menšie komplikácie s odvozom, musela som šprintovať na bus a následne tam potom stáť asi 20min, ale to nevadí. Obed bol podľa očakávaní nič moc, na takúto situáciu som ale bola pripravená a priniesla si aj svoje jedlo. Po obede som mala v pláne hlavne odpočívať a moje telo si to doslova pýtalo. Cítila som sa dosť unavene, čo ma trošku desilo, ale nepripúšťala som si to. Napučila som sa poriadnou kopou orechov, kokosu, semiačok, sezamu a iných „blbostí“ a vykotila sa na gauč. Takéto veci ja cez deň takmer nikdy nerobím, no teraz som si povedala, že ide o veľa, že každá molekula ATP sa zajtra bude hodiť. Večerné otvorenie bolo veľmi pekné aj keď sme trošku zmeškali sprievod. Keď sme konečne zistili, kde máme zraz, všetci už boli nastúpení a išli nám oproti. Trošku trapas, ale hlavne že sme sa našli. Samotné otvorenie bolo veľmi pekné. Niesli sme vlajku a zaradili sa do polkruhu. Rovnaké oblečenie nás roztriedilo medzi národnosti a ja som cítila, že niekam patrím, že tu nie som len tak na výlete a mám aj istú zodpovednosť. Bol to pre mňa emotívny zážitok a prajem ho zažiť každému športovcovi. Pripravili pre nás pekný program vystihujúci ich kultúru. Na to aké majú podmienky sa podľa mňa veľmi snažili. Večer som si dala už len šalát a naordinovala si kľudový režim. Pustila som si na chvíľu film, čítala knihu a po desiatej som už bola totálne tuhá.

Spala som ako drevo a zobudila sa do príjemného mierne zamračeného rána. Ideálne počasie, povedala som si. V sprievode hudby som si pri raňajkách už len chystala veci, obliekala sa, obzerala sa v zrkadle (predsalen som žena J) a snažila sa koncentrovať na závod. Počas cesty na štart som bola poriadne nervózna, ale snažila som sa vyzerať kľudne a uvoľnene, nebudem predsa stresovať aj ostatných. Pozrela som si dobeh junioriek, Češka Stránská skončila druhá, parádny výsledok, poriadne sa rozklusala, rovinkovala a zrazu to bolo tu. 10min do štartu. Ty vole, ono je to fakt pravda, štartujem na MS, uvedomila som si zrazu. Teraz to predsa nemôžeš pokašľať. Všade, napravo aj naľavo vedľa mňa stáli kobyli nabudené na štart, skoro ako na konských závodoch. Každý totálne koncentrovaný, len ja som vyrehlená opakovala všetkým naokolo: Enjoy it! Enjoy it!. Keby len vedeli čo sa dialo v mojom vnútri.

A bolo to tu. Bim a my sme zrazu bežali, niekto skoro ako o život, iný zas na pohodu. Ja som patrila k druhej skupine, nechcela som to prepáliť. V kopci na začiatku moc nezískate, je to dlhé, nevyspytateľné. Prepáleným začiatkom sa dá omnoho viac stratiť ako získať. Chodníček sa zúžil a ja som sa zaradila do radu, čo ma trošku zabrzdilo. Potom ale prišla cesta a ja som mohla nakopnúť turbo a predbehnúť čo najviac žien. Keď sme sa opäť napojili na lesnú cestu predbehla som Lucku a ešte nejakú Češku a pokračovala štartovým poľom smerom vpred. Pustila som nohy nech idú samé a oni išli. Predbiehali jednu ženu za druhou, až som to nechápala. Dúfala som len, že som to s tempom neprehnala. Keď som ale predbiehala krajanku Silviu a v poradí prvú Češku, nebola som si taká istá. Povzbudila som Silvu, nech sa ma chytí, že pôjdeme spolu, no asi sa jej nedalo. Potom si už toho veľmi veľa nepamätám. Viem len, že som bežala, že všade boli ľudia a povzbudzovali, hlavne Česi ale aj cudzí tréneri. „Thirth woman!“ začula som. To sa asi pomýlili, bola som si istá. Alebo si zo mňa robia srandu. Keď som to ale počula opäť a videla plamene v očiach ľudí povzbudzujúcich ma, začínala som tomu pomaly veriť. Žeby som bola skutočne tretia? Trasa sa výrazne zdvihla a ja som sa dostala aj na štyri, prekračovala som strom a driapala sa skalami hore. Bolo to poriadne náročné a hlavne nekonečné. Za každým briežkom nasledoval ďalší a ja som vždy dúfala, že tento je ten posledný. Ceduľa 1200 m ma celkom povzbudila, dychčiaca žena za mnou však už veľmi nie. Toto je ten najhorší zvuk aký môžete počuť. Kroky a dych, kroky a dych. Vydrž to, kričala som na seba v hlave. Môžeš byť tretia Sonisko! Nevzdávaj sa! Ona nemôže takisto ako ty! Ani to mi však nepomohlo a Francúzska ma obehla ako srna, zaradila sa asi 20 – 30 m predo mnou a nahodila približne moje tempo. Ten odstup sa mi však už nepodarilo dotiahnuť. Skúsená krátkovlasá ženská to takticky zvládla lepšie ako ja a hoci na mňa bratia Česi ziapali z plného hrdla, už som ju nedobehla. Posledná „rovinka“ do cieľa už bola s vypätím všetkých síl, presne tak ako som si zaumienila: dobehnúť do cieľa a nevedieť ako sa volám. Všetko mi vyplo a ja som takmer spadla na zem. Našťastie ma chytili šikovné ruky organizátorov a presunuli na žinenku. „Kolaps“ ale trval len niekoľko sekúnd a rýchlo som prišla k sebe. Hneď som sa vybrala za medajlistkami a gratulovala im. Dnes boli zaslúžene lepšie, boli neskutočné, skvelé, veľmi som im to priala. Dokonca aj tej Francúzske. Zvládla to bravúrne a ja sa mám čo učiť. Kde inde, keď nie na MS J. Dobehovali aj ostatní, bol to neskutočný pocit byť tam skôr ako 63 ďalších namakaných ženských. Ja som len plakala a hľadala slová. veľmi som sa tešila. Repre tréner to do cieľa kvôli zlyhanej organizácii nestihol, ale akonáhle prišiel vystískala som ho a s radosťou oznamovala, že som štvrtá a že Silvia je šiesta, že sme im to poriadne ukázali, že sa nemáme za čo hanbiť. Bola to paráda. Potom si ešte pobehala po okolí ako výklus a držala úsmev na tvári. Ten mi tam ostal ešte niekoľko hodín, dní,...

Nedá mi nespomenúť Silviu, ktorá bojovala do posledného metru a ako som spomínala, skončila na nádhernom 6.mieste a Češky, ktoré si v súťaži družstiev odniesli striebro. Neskutočný výsledok. Hold stále sú ešte pred nami a ja im to z celého srdca prajem. Správajú sa ku mne ako ku svojej a ja sa teším z každého ich úspechu. Dole nás už zviezli lanovkou, ja som stále lietala kdesi v oblakoch, najradšej by som skákala, bežala a s každým sa objímala, no čo už som emotívny človek. Škoda len, že tréner a Juro to museli sledovať z domu, myslím že obaja boli dojatí a tešili sa, akoby boli so mnou.

Obed bol celkom jedlý (až na zemiakovú kašu, ktorá bola servírovaná ako polievka) a padol dobre. Dojedla som ešte odložené raňajky, napísali sme správu pre SAZ a hor sa do (nie veľmi čistého a hygienického) wellnesu, ktorý ma volal už z vrchu kopca. Záverečný ceremoniál bol pre mňa veľmi emotívny. Keď vyhlasovali ženy a hrali rakúsku hymnu musela som potláčať slzy. Mohla som tam byť, mohla som mať bronz. Pali si zo mňa trošku uťahoval, ale zo 4.miesta sa veľmi radoval. Som ešte len na začiatku cesty, kľukatej a náročnej cesty, nemôžem hneď na začiatku chcieť zlaté prasa, ani bronzové! To snáď príde časom. Afterparty bola fajn, dokonca som aj tancovala, skončila však príliš skoro. DJ zbalil veci a ukončil to pomalou pesničkou. Asi mu skončila šichta. Do postele som sa dostala okolo polnoci a vedela, že ma čakajú asi tak 3 hodiny spánku. V skutočnosti to však bola asi len jedna hodina. O druhej som sa totižto zobudila, obliekla, nachystala a keď som zahlásila Silvii, že by mala vstávať, povedala, že predsa ideme až 3:30. No super, taký som ja vôl. Potom som už nemohla zaspať a tak som odpisovala na všetky správy ktoré som dostala, a nebolo ich málo. Následná cesta na letisko 9-miestnou starou dodávkou po rozbitých cestách priemernou rýchlosťou 120 km/h pripomínala skôr vzlet ako jazdu autom, našťastie sme to prežili v zdravý a bez ujmy. Cesta domov už potom bola síce nekonečná a teplá, ale celkom príjemná. Na stanici v Mikuláši ma už čakal upravený Juraj s kyticou kvetou v ruke. Bolo to od neho hrozne milé gesto, ktoré ma neskutočne potešilo. Aj jeho rodičia pre mňa mali pripravenú krásnu slnečnicu, vraj sa ku mne hodí najviac. Možno to tak nevyzeralo, ale vnútri som bola fakt dojatá. Naši sa taktiež veľmi tešili, prerozprávala som im celý priebeh a prežívali to spolu so mnou.

Viem, že to neboli MS na dráhe, ani olympiáda, kde sa zúčastňuje totálna špička, ale ženy ktoré som predbehla vôbec nepatria do tretej ani druhej kategórie. Sú to ostrieľané pretekárky, ktoré majú za sebou nejeden úspech. Toto umiestnenie pre mňa bolo veľmi nečakané a verím, že to nebolo posledný krát, čo sa mi podarilo bojovať o popredné miesta v svetovej elite. Chcela by som sa poďakovať za všetky ohlasy a správy, ktoré mi prišli. Veľmi ma potešili a neskutočne si vážim každú podporu. Bez vás by to nebolo ono!

A tak teda na záver: Život je len jeden, je krátky a my nikdy nevieme, kedy skončí. Žime každý deň akoby bol našim posledným. Snažme sa robiť šťastnými ľudí okolo seba, rozdávať radosť a úsmevy. neverili by ste, aké veľké veci tým dokážete! Môžeme začať od seba, tým že aspoň my budeme robiť to, čo máme radi. Naša radosť sa potom určite prenesie aj ďalej.

foto: Pavel Kováč