Po smiechu býva plač, ale platí to aj naopak?

V posledných dňoch (týždňoch) som sa fakticky nezastavila a tak na napísanie niečoho múdreho na môj už dosť zanedbaný blog nebolo ani pomyslenia. Toto nekonečné skúškové sa už ale chýli ku koncu, respektíve až na nejaké laboratórne resty mám hotovo, a ja si môžem konečne povedať STOP! 

Zastaviť sa, je však v poslednom čase u viacerých ľudí (vo veľkej miere aj u mňa) veľký preveliký problém a myslím, že na to potom doplácame nie len my, ale hlavne naše okolie. Žijeme fakt v uponáhľanej dobe, kde sa všetci snažíme byť lepší ako niekto iný, pretekáme sa už skoro vo všetkom. Hovorím pretekáme, lebo k tejto skupine patrím aj ja. Veď aký je to krásny pocit byť v niečom NAJlepší, byť NAJšikovnejší, byť NAJmúdrejší, byť NAJ... to nech už si každý doplní sám.

Akurát včera mi prišiel e-mail, kde sa ma jeden dobrý priateľ pýta, ale za akú cenu? Tá cena je občas skutočne vysoká a je len na nás, či nám to za to stojí. Takmer každý jeden deň musím aj ja hľadať motiváciu a pýtam sa sama seba: Stojí mi to vôbec za to? Na čo 2 školy? Na čo tréning? Na čo sa tak snažím? Prečo to robím? Aký to má zmysel? Nájsť odpoveď na tieto otázky je občas dosť ťažké a stálo ma to nejednu slzičku vypadnutú z oka. Plačem rada a myslím si, že ten, kto plakať nedokáže, je zbabelec. Plač je úplne prirodzenou ľudskou vlastnosťou, je emóciou, ktorú nám dal Boh a ktorá nás svojim spôsobom oslobodzuje. Veď ruku na srdce, necítite sa lepšie po pár minútach intenzívneho plaču? Po tom, ako vám slzy smútku, či bolesti stečú po rozpálenej červenej tvári? Po tom, ako príde ten okamih uvoľnenia, keď si uvedomíte, že trápiť sa je zbytočné? Problém, ktorý sa pred tým zdal nevyriešiteľný, sa po pár slzách plaču javí ako malý kamienok v mori balvanov. Ta sa teda pýtam:

Po smiechu býva plač, ale platí to aj naopak?

Určite! Po tom ako si poplačeme, príde úľava, celkové uvoľnenie a my sme schopný sa nad problémom a trápením pousmiať, možno aj zasmiať a ísť ďalej. Každého niečo trápi, aj keď vám bude krvopotne tvrdiť, že nie. Keď nás niečo ťaží, to neznamená, že sme nešťastný. To v žiadnom prípade. Znamená to len, že vždy je tu niečo, nad čím premýšľame a čo by sme chceli zmeniť. Ale veď o tom to predsa je. Snažíme sa prekonať problémy, aby sme sa posunuli a mohli čeliť ďalším, možno ľahším, možno ťažším a možno presne tým istým. Formujú nás, ukazujú správny smer. Aj ja mám stále nejakého chrobáka v hlave, nebudem klamať. Vždy sa  nájde banalita, čo ma vyvedie z miery. Hnevám sa zo to na seba, ale som presne ten typ človeka, čo si vždy nájde niečo, s čím nie je spokojný. Občas ma to poriadne zožiera, ale povedzme si úprimne, nie je lepšie byť stále so sebou alebo s niečím nespokojný, ako byť samoľúby a zahľadený do seba? Ako nechcieť od života nič, len stáť kdesi v kúte, tam, kde ma postavia? Ako som už veľa krát písala, problémy vždy boli a vždy aj budú. Záleží len na tom, ako sa k nim postavíme. Zalezieme pod perinu a budeme čakať kým sa vyriešia samy? Alebo si poplačeme, strhneme zo seba prvotnú bolesť, pozrieme sa na ne s nadhľadom a premôžeme ich? Ja som stopercentne za druhú možnosť. Život je boj, tak sa nevzdávajme hneď na začiatku! 

Po smiechu býva plač, ale po plači určite príde vytúžený smiech, radosť, víťazstvo. Možno nie hneď, raz ale určite!

Ja som teraz mala poriadne, hlavne psychicky náročné obdobie. Hlava mi praskala vo švíkoch (dúfam, že v nej aspoň čosi naučené zostalo) a ja som sa do učenia snažila vtesnať ešte aj tréningy. Som si úplne vedomá, že som si na seba naložila poriadnu dávku, ktorej váhu som už v posledných dňoch nevládala niesť. Stále si však myslím, že je lepšie mať vysoké ciele, naložiť si toho viac a bojovať. Ľudské telo, myseľ a človek všeobecne vždy zvládne viac, ako si myslí. Často krát aj niekoľkonásobne viac! 

A dnes je pondelok doobeda, ja sedím za počítačom a píšem. Nemusím sa učiť, nemusím premýšľať, nemusím stresovať. Dnes dokonca ani makať na tréningu. Napriek tomu je moja hlava opäť stratená a blúdi niekde v oblakoch. To som celá ja, dosiahnem jeden cieľ a hneď sa ženiem za ďalším. Zastaviť sa a povedať si STOP je pre mňa ťažšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.  Viem, že je to potrebné, každý občas potrebuje vypnúť, kašlať na všetko a len žiť, no ja som ešte nedospela do štádia, kedy to dokážem. Možno len kdesi v horách, s ľuďmi, ktorých mám rada...tam človek zabudne na všetko a rieši len to, čo je tu a teraz. A tak dúfam, že keď sa v piatok konečne dostanem domov, poviem STOP svojej hlave a budem len šťastná tam kde som, s tými, s ktorými som. Teším sa domov ako malé dieťa, ktoré prázdniny strávilo u starých rodičov a maminku nevidelo celú večnosť. Nehanbím sa za to! Mám rada svoj rodinu a viem, že aj oni majú radi mňa a práve preto sa domov budem vracať vždy rada a s úsmevom, je to moje zázemie, miesto, kde vždy cítim, že som milovaná...

A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. Láska nikdy nezanikne. (1 Kor, 13)

Ja vám teda prajem, aby ste aj vy našli a mali také miesto, kde ste ľúbení, kde viete, že patríte, kde ste jednoducho doma! :-)