Keď čas tak hrozne letí... :-)

Je to neuveriteľné, ale opäť je tu piatok, takmer koniec semestra a dokonca aj roka a ja ani len netuším, ako je to možné, že ten čas tak hrozne letí. Veď ešte nedávno tu bolo horúce leto, ktoré mi teda dalo poriadne zabrať a teraz sa mi ani len nechce vyjsť von do toho hnusného Brnenského sychravého počasia. Mám rada zimu, ale nie takú, aká každoročne vládne v Brne, bez snehu, bez slnka. Mám rada, sneh, treskúcu zimu, kedy náš dych pripomína cigaretový dym, ale len dovtedy, kým vonku svieti Slniečko. Viem, niesom veľmi skromná a uvedomujem si, že počasie si jednoducho nevyberieme a aj v takýchto dňoch musíme pozbierať všetku našu pevnú vôľu a energie a vybrať sa von, či už do práce, na tréning, alebo do školy. O to viac si potom vážime chvíle doma v teplúčku pri fajnej kávičke, čajíku, teplej polievke, a niektorí aj pri krbe. Ach, ako mi už chýbajú sobotné pohodové večery u nás doma, kedy v krbe tleje mierny oheň a my si užívame spoločné chvíle, ktorých v poslednom čase tak ubúda...O to viac sa teším na tohtoročné Vianoce, ktoré si určite užijem v kruhu mojich najbližších, mojich milovaných. 

O tom som ale písať vôbec nechcela. Moja myseľ si však robí čo sa jej zachce a blúdi kade tade. Niekedy mám pocit, že sedím v rýchliku, ba dokonca v pendolíne a všetko okolo mňa hrozne rýchlo letí. Ja ani len nestíham sledovať ako trénujem, učím sa, chodím do školy, jem, trénujem, venujem sa Jurovi, chodím do školy,...Je toho tak strašne veľa, čo by som chcela každý deň stihnúť. Na nešťastie (alebo skôr na šťastie?) má deň len 24 hodín a spánok, aj keď nie náramne dlhý je tiež potrebný. 

Dnes som sa však konečne aspoň trošku zastavila a uvažujem nad všetkým, čo sa v poslednej dobe okolo mňa udialo. Začnem asi sústredením v Banskej Bystrici, kde sme sa zišli poprední Slovenskí bežci, aby nám urobili laktátové testy, aby sme sa trošku zoznámili a potrénovali spolu. Túto starostlivosť Slovenského Atletického Zväzu veľmi kmitujem a aj touto cestom im ešte raz dakujem. Cez víkendy sa snažím zúčastňovať Brnensého Bežeckého Pohára, ktorý sa väčšinou behá v kopcovitom teréne, ktorý mám tak rada. Škoda len, že jeho súčasťou je vždy aj zbeh, ktorý mi až tak neinklinuje, na ktorom ale musím zapracovať. Zúčastňuje sa ho aj jedna veľmi šikovná holčina, Lada Nováková, ktorá mi vždy dáva na frak. S niekým, kto má zabehnutú desinu za 36:12 však súperiť nemôžem. Som rada, že sa za ňou aspoň potiahnem. Okrem všetkého športového sa snažím nezabúdať na školu, ktorá ma ešte stále tak baví. Blíži sa koniec semestra, samé zápočty a skúšky, ktoré zatiaľ s podivením zvládam. Popravde si ani nestíham všímať, čo všetko sa okolo mňa deje a to tiež nie je najlepšie. Nesmiem zabúdať na Jura, rodinu a Boha, ktorí sú v mojom živote tak dôležití.

Vysadnúť, či vyskočiť z tak rýchleho vlaku však nie je vždy jednoduché. Ja som naň nasadla a ja aj musím niesť následky. Nik iný len ja som si na seba toho toľko naložila (dve školy, tréningy a kopec iných aktivát) a už mi nezostáva nič iné, len počkať na ďalšiu stanicu, kde sa opäť budem musieť rozhodnúť či zotrvať v tejto pendolíne, presadnúť na rýchlik, alebo jednoducho vysadnúť a počkať na nejaký iný, doposiaľ nepoznaný model. Zatiaľ sa však vo svojej sedačke cítim dobre, nič mi nechýba a úsmev a tvári mi stále zotrváva, tak prečo vysadať? 

Prajem Vám, aby ste aj vy nasadli na ten správny vlak! 

A ak by sa Vám to nepodarilo na prvý, druhý, tretí, či desiaty krát, vždy príde ďalšia stanica, kde môžeme jednoduch presadnúť.