Túto sobotu sa uskutičnil už 18.ročník memoriálu Pavla Antala. KeĎže bol tento pán Svitovec a organizátari pochádzajú tiež z môjho rodného mesta, nesmela som tam aj s rodinkou (mamkou a tatkom) chýbať. Okrem toho som sa tam presne pred rokom zoznámila s Jurkom. Nanešťastie ochorel v tú správnu chvíľu, takže sa nemohol zúčastniť. Verím však, že si to o rok vynahradíme.
Asi tak o ôsmej sme sa vybrali smeron na Štrbské pleso, kde nás už veselo očakávali ďalsí pretekári a známi Sviťanie. Naši sa s predstihom vybrali na Popradské pleso, kde bol cieľ, aby nás tam ešte stihli. A my trošku nervózni, ale plní elánu a dobrej nálady sme kecali každý s každým, rozcvičovali sa, vymieňali si skúsenosti a hlavne sa naozaj dobre bavili. Na takýchto pretekoch, kde o nič nejde je najkrajšie to, ako sa stretnú rovnakí blázni a konečne majú s kým pokecať o tom, aké šalenoty vyvádzjú a aké objemy behávajú.
KaŽdou minútou pred štartom sa štartové pole začalo nejako zahusťovať. Nakoniec nás odštartovalo asi 96 a myslím, že aj všetci dokončili, čo je naozaj obdivuhodné. Žian bolo takisto pomerne dosť (okolo 30-40), čo som na bežeckých pretekoch ešte asi nezažila a čo naozaj veľmi kmitujem :)
Tak a je odštartované. Ako prvé nás čaká koliečko okolo Štrbského plesa, ktoré je pre mňa asi najobtianejšie, keďže je veľmi rýchle. Každý sa ženie dopredu ako keby už bežali do cieľa. Nás však čaká ešte pekný výbeh na Popradské pleso. Prevýšenie je síce iba okolo 180m, ale v rýchlejšom tempe dá zabrať. Vbieham na horský chodník, preskakujem kamene, fučím ako ťava a zbadám pred sebou asi 13ročné dievčatko, ktoré si to len tak práši hore kopcom, preskakuje zo skaly na kameň ako srnka, opúšťa svojho sparingpartnera ocka a zrýchľuje. "Cože?", pýtam sa sama seba, "to predsa nieje možné!" Nechápem to, nevládzem, aj tak sa jej však chytám. Veď nieje možné aby ma predbeho 13ročné dieťa. To som na tom až tak zle? Predbehnem ju až keď sa chodník trošku smierní, vyrovná a začína kamenistá pasáž. Skok, preskok, dlhý krok a som pred ňou. Ešteže tak, pomyslím si. Až v cieli som sa dozvedela, že toto dievča je riaden hybrid. Na minulých pretekoch v behu do vrchu skončila 3.medzi ženami!!! Ty kokso, tak je už naozaj niečo, len aby to jej rodičia moc neprepískli a aby nemala problémy vo vyššom veku. Rovina sa mení na riadne nebezpečné klesanie. Snažím sa ísť opatrne, adrenalín ma však poháňa stále vpred. Zídem dole a zbadám už posledný kopček, vlastne len také vyhupnutie. Už som skoro hore, keď ma predbieha pán Lupták (asi 70ročný bežec, môj veľký rival, ktorý beží asi celý život). Toto nedopustím. Na poslednom koliečku okolo Popradského plesa ho predbieham a stále si kontrolujem situáciu, či ma nedobieha. A nedobehol. V cieli ma už čakajú vysmiati rodičia a organizátori tlieskajú. Je naozaj príjemné pretekať v domácom prostredí, kde vás cšetci poznajú. Na tabuli zbadám nápis 40:neviem koľko, čo je zlepšenie asi tak o 5min oproti minulému roku, keď som bola ešte taká chudunká a slabá. 7.miesto medzi ženami neznie až tak dobre, ale zas ani až tak zle. Samozrejme vždy je čo zlepšovať a tie Poľky predsa nemôžu vyhrávať všetko. Veď my im ešte dáme :) Už sa teším na budúci rok :)
Zúčastnila sa aj Magdalénka od nás, na ktorej bolo vidno, že z toho má naozaj radosť. To sa mi fakt páči, ako si to užíva :) Veľmi jej fandím.
Deň som zakončila "vyjazdením" do LM, pozieť môjho maroda :)
Nedeľu som zas začala cestou domov aj s tatkom s menšou okľukou cez Podbanské.
Ďalší krásny víkend je za nami a nový týždeň plný školy a učenia sa pred nami. Ale o tom to predsa je:)))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára