Je to krásne, ked sa darí. Treba sa však naučiť aj prehrávať (a to nie len v športe)!

Jar sa pre mňa za posledné roky stáva pomaly prekliatym slovom. Jar, ktorú som vždy tak milovala a napriek všetkým peripetiám stále tak milujem. Jar, ročné obdobie kedy konečne odchádza chlad a zima, všetko sa prebúdza, zelenie a kvitne. Kedy ľudia vychádzajú do ulíc a rozdávajú úsmevy. Jar, kedy sa nie a nie rozbehnúť aj keď nabehanýh kilometrov by som mohla rozdávať.  Aj napriek tomu, že do zimného spánku neupadám a trénujem za každého počasia, moje svaly sú stuhnuté, boľavé a akosi bez energie. Čím to je, že rok čo rok robím tie isté chyby a padám do tej istej rieky? Čím to je, že napriek všetkému môjmu snaženiu sa moja výkonnosť deň čo deň zhoršuje, pri najlepšom stagnuje? Tieto otázky mi bežia hlavou už týždne a ja sa každý deň snažím nájsť na ne adekvátnu odpoveď.

Rok 2017 sa pzačal veľmi dobre. Bežala som Silvestrovský beh v Peuerbachu v Rakúsku a týždeň na to Cross Campaccio v Taliansku. Výsledné tempo nebolo nejak závratné, bola som však po krátkej pauze a oba behy sa mi bežali veľmi ľahko a ja som si ch užívala plnými dúškami, a to bolo v danej chvíli to najpodstatnejšie. V Taliansku mi srdce dokonca tak pyšťalo šťastím a endorfínmi, že som z toho ešte niekoľko dní čerpala pozitívnu energiu a radosť . Boli to krásne chvíle... Boli? Nie to nie je ten správny prístup!

Za posledné mesiace som zistila, že vlastne všetky chvíle v živote sú krásne, záleží len na našom postoji! Veď už len to, že žijeme, dýchame, že krv nám pulzuje v žilách a vyživuje svaly a ostatné orgány je predsa nádhera. Je to doslova zázrak života! Každý deň sa teda snažím vnímať krásu života a čaro prítomného okamihu, aj keď nie vždy sa mi to tak úplne darí.

Po pretekoch v zahraničí som svoju pozornosť sústredila hlavne štúdiu, stále som však trénovala a pre výkon robila čo bolo v mojich silách a možnostiach, možno dokonca aj viac. Skúškové som ukončila s miernou únavou ale nadšením na prax do kúpeľov a do ďalšieho tréningu. V kúpeľoch som sa veľa naučila. Pri najmenšom to, že fyzioterapia je skutočne mojou cestou, ktorú mi Boh predurčil. Milujem ten pocit, keď vidíte, že ste niekomu pomohli bez liekov a alternatívne, keď mu ukážete aj inú cestu a on ju s úsmevom príjme. Áno, fyzioterapia je určite mojim poslaním.

Za ten čas som trénovala, koľko mi len sily stačili. Doma, na sústredeniach, v Brne, skoro ráno, alebo po náročnom dni v škole. Na čo som pri tom ale úplne zabudla, bolo moje telo, ktoré je chrámom mojej duše. Prestala som ho vnímať, ignorovala som jeho zúfalé vzlyky a náreky, jeho kričanie po prestávke a oddychu. Niekedy však ten čas letí tak strašne rýchlo, že spadnem do víru povinností a prestanem vnímať. Prestanem vnímať čo sa okolo mňa deje, svoje okolie, moje myšlienky, pocity a čo je najhoršie, samú seba. Zabúdam na to čo a kto je pre mňa najdôležitejší, jednoducho „frčím“ a idem v prúde víru a neuvedomujem si, že vír ma opäť vedie nesprávnym chodníčkom a odkláňa ma od mojej cesty. Ublížila som svojmu telu, poškodila som chrám. A čo sa stane, keď zničíte chrám, miesto kde sa cítite najbezpečnejšie a naviac milovaní? Stratíte istotu, pokoj a pohodu. Stratíte strechu nad hlavou a úkryt pred okolným svetom. Prišli prvé preteky a s nimi prvé pády a zúfalé pocity zlyhania pri ktorých som prišla som o to najpodstatnejšie, o radosť z prítomného okamihu. Ráno som sa netešila na nový deň a pri pomyslení na tréning sa mi prevracal žalúdok. Už som to nerobila rada. Napriek tomu som sa nevzdala a svoje telo a dušu trápila ďalej deň čo deň. Neubránila som sa negatívnym emóciám slzám a hlavne samote. Presne tak ako každú jar za posledné tri roky.

Ako sa však píše v biblii: „Zborte tento chrám a ja ho za tri dni postavím“ (Jn 2, 19). Môj chrám nebol úplne zbortený, bol len mierne poškodený a na jeho oprave už úpenlivo pracujem. Opäť sa učím spomaliť, zastaviť sa a vnímať svet. Užívať si slnečné lúče, májové teplo, pomalú chôdzu v lese, čas s Jurom, priateľmi a rodinou. Učím sa opäť behať s radsťou a úsmevom na tvári. Pretože ako som už písala v článku Život je ako rieka, kľukatý chodníček je normálny, každý ho prežíva a nebyť zákrut, nespoznali by sme aj iné nádherné miesta a zákutia. A práve preto si myslím, že to tak malo byť. Verím tomu že Boh má so mnou svoje plány a moja chvíľa ešte len príde. A nie len moja, ale každého jedného z nás! Plne mu dôverujem a obetujem mu každý svoj deň, každý svoj úsmev, radosť, ale aj zlyhanie a smútok, či zúfalstvo. Obetujem mu všetko, pretože ho ľúbim a som mu vďačná za svoj chrám i to čo je v ňom. Za svoje zdravé a silné nohy, za rodičov, súrodencov, za Jura, za priateľov, za víťazstvá i za zlyhania. On je ten, čo mi vždy pomôže na nohy. Či už sám, alebo prostredníctvom niekoho iného.

A čo dodať na záver tohto „hlbokomyšlienkovéh“ pochodu? Padať na hubu je normálne a prirodzené. Nebojme sa toho. Pretože bez pádu nepríde stúpanie! Nebojme sa neúspechu a zlyhania, prijmime ho s otvorenou náručou a buďme zaň zďační! :-)

Pečecká 10 (nepotrebuje komentár)

Horká chuť neúspechu

MČR 10 000 m (2 min za osobákom)

MSR na 10 000 m (3 min za osobákom) 

Polmaratón Viedeň (5 min za osobákom)

P.S.: Ďakujem všetkým mojim priateľom (veď vy viete) a hlavne Jurajovi za obrovskú podporu. 

P.S.2: Teším sa z každého jedného, ktorému sa darí užívať si každý deň :) a bežať s úsmevom. Najväčšiu radosť mi robia naše slovenské dievčatá, ktorým to teraz skutočne behá! Len tak ďalej.

 

A odteraz už len s úsmevom!

Tak čo nám prinesie nový deň? Určite niečo nové, krásne a vzrušujúce :-)