Ak chcete robiť neuveriteľné veci, musíte mať neuveriteľné sny. (John Eliot)

streda 29. júna 2016

Dobrý tréner - dar z neba

Príspevkom o Jurovi by som chcela zahájiť sériu článkov o ľuďoch, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života a bez ktorých by som ani zďaleka nebola tam, kde som a tým, kým som.

Keď som sa takmer pred dvoma rokmi po prvý krát stretla s trénerom Jiřím Šmitákom, ani jeden z nás asi nečakal, že by naša spolupráca vydržala dlhšiu dobu. Ja som sa chcela opäť rozbehnúť a on sa nado mnou zľutoval, nepovedal nie a napriek veľkému množstvu svojich aktivítch (aktívnejšieho dôchodcu asi nepoznám) sa ma ujal. Nič som o ňom vtedy nevedela a takisto on ani len netušil, čo za dievčisko si to vzal na starosť. Postupne sme sa spoznávali a musím povedať, že cestu sme si k sebe našli veľmi rýchlo. Ja som si ho obľúbila hneď po prvých tréningoch a či si on obľúbil mňa? Myslím si, že áno. Inak by mi asi neobetoval toľko svojho času a ochoty. Ono sa to síce môže zdať, že to nič nie je. Pár krát si príde na štadión, dohliadne na tréning a ide sa domov. Len málokto však vie, že za tým stoja hodiny a hodiny tvrdej práce s tabuľkami a literatúrou, hodiny strávené vo vlaku, aute, či hodiny v električke smerujúcej na našu vernú „Morendu“, ako jej hovorievame (pre nezainteresovaných to je štadión AC Moravskej Slávie v Brne, kde trénujem, kde sú samý skvelí ľudia a kde to mám veľmi rada).

Tréner, ako ho s obľubou oslovujem, príde na štadión vždy včas (vlastne o čosi skôr) s úsmevom a „fiškúckym“ pohľadom. Jeho privítanie: „Soničko,...provětráme nožky?“ ma takmer vždy rozveselí. Celý tréning prestojí v cieli, či prší, sneží, mrzne a či páli slnko. Keď to je potrebné, pobehuje medzi stovkami sem a tam, aby časy zaznamenal, čo najviac presne. Všetko si poctivo zapíše a bleskovo vypočíta tempo. Pozorne sleduje tréning a podľa potreby ho obmení presne tak, aby bola mozaika poskladaná správne.  Po tréningu nechýba krátky pokec a to nie len o atletike.

Môj tréner o mne vie takmer všetko. Mňa však vždy prekvapí niečím novým, niečím čo som o ňom ani len netušila. Deň čo deň sa dostávam hlbšie do jeho sveta no viem, že napriek tomu ho ešte dostatočne nepoznám. Pokúsim sa ale opísať aspoň to, čo sa mi doteraz podarilo zistiť.

Tréner je v prvom rade veľmi dobrý človek, jeho srdce len málokedy niekoho, či niečo odmietne, rád sa obetuje pre iných na úkor svojho času a svojich aktivít. Častokrát mám pocit, že priatelia a rodina pre neho znamenajú veľmi veľa. Stále sa udržuje v kondičke a napriek problémom s paličkami brázdi lesom sem a tam. Neraz ma pobaví dobrým vtipom , či historkou. A keď už sme pri tých historkách, tých má teda plné „kapsy“. Za celý svoj život zažil toľko, čo len málokto. Všetko si pamätá a počas dlhých ciest na preteky nám s nimi spestruje cestu. Má skvelú pamäť, aj keď o sebe tvrdí, že nemá „pamatováka“. Takmer všetky maratónske, či polmaratónske časy dlhých čias má stále ako bývalý štatistik ukotvené v hlave a niekedy mám pocit, akoby listoval v akejsi hrubočiznej knihe priamo v jeho mozgu.



Čo je ale jedno z najpodstatnejších, je to skvelý tréner, vzdelaný, plný skúseností, ktoré sa snaží zahrnúť do tréningov. Častokrát vie ako sa cítim ešte skôr ako ja a ak sa náhodou zmýli, je ochotný plán obmeniť a počúvať moje telo. Je otvorený novým obrazom a mojim názorom, či nápadom. Rád mi prenechá voľnú ruku, keď napríklad potrebujem len tak ísť do lesa a prevetrať si hlavu. Každým dňom a tréningom mi ukazuje cestu k studánke. Je to cesta kľukatá a tŕnistá, občas príjemná, inokedy nepríjemná. Nikdy na nej však nie som sama. Vždy ma sprevádza a keď zablúdim, ukáže správny smer. Keď však dorazím na jej koniec a konečne som tam, už je to len na mne. Piť musím sama, ako s obľubou hovorieva (veľmi som si obľúbila túto jeho metaforu). A ja potom pijem, alebo niekedy dokonca až logám vytúženú sladkú vodu studánky. A keď som dostatočne napitá, neotočíme sa a nekráčame späť. Pokračujeme ďalej a hľadáme ďalšiu, lepšiu, chutnejšiu studánku.


Myslím si, že napriek tomu, že sa už určite aspoň 100 krát pýtal sám seba, načo to vlastne robí, miluje svoju prácu a nemenil by ani s jedným jediným dôchodcom. A to je dôkazom toho, že to robí rád a zo srdca. Rád sa prizná k úspechom a veľmi sa z nich teší (čo robí ešte väčšiu radosť mne), nebojí sa priznať sa i k neúspechom, snaží sa poučiť a nájsť chýbaúci kúsok. Okrem mňa trénuje ešte skvelú Ivanu Martincovú a Alenu Krchákovú, ženské síce po 50-ke, ale na pretekoch ukazujú chrbát nejednej mladej bežkyni či chlapovi, za čo ich veľmi obdivujem a fandím im.



Na záver by som teda chcela vysloviť jedno veľké ĎAKUJEM človeku, ktorý tak veľmi ovplyvnil môj život a to nie len športový. Každému športovcovi prajem takého trénera, ako mám ja! A nezabudnite, vážte si ľudí okolo seba, pretože to, že ich máte, vôbec nie je samozrejmosťou!


2 komentáre:

  1. Soni pri čítaní som aj ja trénoval až ma bolia nohy, super napísané...................

    OdpovedaťOdstrániť