Ak chcete robiť neuveriteľné veci, musíte mať neuveriteľné sny. (John Eliot)

štvrtok 14. apríla 2016

Nie vždy sa dá na pretekoch "lietať" - MSR v polmaratóne


Keď som sa mesiac pred ČSOB Maratónom dozvedela, že bude zároveň aj Majstrovstvami Slovenska v polmaratóne, nemusela som dlho zaháľať, už pred pol rokom kúpené štartovné na Viedenský polmaratón som presunula na budúci rok (aj keď s menšími peripetiami) a prihlásila sa do Bratislavy. Z tejto voľby som síce nebola dvakrát nadšená, ale nič sa nedá robiť, majstrák je majstrák a vždy bude dôležitejší ako nejaký zahraničný komerčný pretek.

Z majstrovstiev som mala zmiešané pocity, nevedela som čo od seba čakať. Mám na to, aby som konkurovala najlepším slovenským bežkyniam? Nie som moc naivná, keď s nimi chcem súperiť? Jarné výkonnostné testy ma síce celkom upokojili, ale napriek zvýšenej výkonnosti som mala klasicky obavy. To už k pretekaniu ale patrí, bez toho by to nebolo ono. Ten pocit, keď sa vystrelí, všetko napätie opadne, potom stojí omnoho viac za to.  

S ohľadom na peripetie, ktoré ma sprevádzali koncom skúškového som vedela, že som urobila čo bolo v mojich silách, ostávalo len doladiť posledné detaily, zaťať zuby a zabojovať. Som predsa bojovníčka, hovorila som si. S blížiacou sa nedeľou sa zvyšovali i moje stresy. Klasicky som sa cítila oslabená a akosi bez energie. Stále som si však pripomínala: čím horšie sa cítiš teraz, tým lepšie sa ti pobeží v nedeľu.

A tá nedeľa prišla rýchlejšie, ako som čakala. Týždeň v škole mi vždy zbehne ako voda a je ani neviem ako, a je tu víkend. Ešte v piatok som si nachystala všetky moje predpretekové mňamky: energetické tyčinky, repový koláč, quinoi,...a hor sa do Bratislavy, kde som sa po 3 týždňoch konečne strela s Jurom, ktorý tam dorazil čerstvo opálený z Chorvátka, kde bol najazdiť prvé jarné kilometre.

A bolo to tu, nedeľa ráno a ja som bola celkom v pohode. Ani záchod neutrpel takú ujmu ako to u mňa býva zvykom. Vonku bolo ešte pomerne chladno, tak sme sa naobliekali a vyrazili k Eurovei, kde sa už pomaly zhromažďovala „maratónska rodina“. Štartovali sme presne o 10:00, pre mňa v ideálnom čase, vtedy sa mi beží najlepšie. Pred výstrelom som preto bola nabudená a tešila sa, až sa konečne všetci rozbehneme, nohy sa cítili plné paliva a nabudené, len hlava mala trošku strach. 

Po výstrele som si dala jasný cieľ, pokúsim sa chytiť najbližšej ženy a uvidím, ako to pôjde. Medzi Slovenkami sa vedenia ujala Peťa Fašungová, skvelá duatlonistka, teraz hlavne bežkyňa z Prievidze. Bežala veľmi slušné tempo, ktoré som sa zo začiatku pokúšala držať s ňou. Ten začiatok však netrval večne a Peťa sa mi začala pomaly vzďaľovať. Kým ona mala síl viac než dosť, mne ich akosi každým krokom ubúdalo. Presne som vedela, čo je príčina: prepísknutý začiatok. V tento deň som ale nešla na čas, no na umiestnenie a tak som si povedala, že to musím za každú cenu udržať, že budem bojovať, ako to len pôjde. Pri mojom boji mi veľmi pomohol Juro, ktorý je už neoddeliteľnou súčasťou dôležitých pretekov, bývalí spolužiaci zo strednej Lenka a Maťo, ktorí mi dokonca vyrobili transparent, manželia Veghovci, známi zo Svitu a kopec ďalších známych tvárí. Keďže okolo trate nebolo veľa divákov, moji najbližší mi veľmi pomohli. 


Napriek ich prítomnosti mi kilometre nejako nechceli ubiehať. Každý nasledujúci sa mi zdal dlhší ako predchádzajúci a nekonečných 5km po otočku električiek proti vetru a ďalších 5km naspäť tou istou ulicou ma už totálne zabilo. Popri trase nebolo nič zaujímavé, vietor bol neúprosný a tých zopár ľudí, čo tam stálo, moc nemalo záujem nás povzbudzovať. Cítila som ako spomaľujem. Hlava sa snažila poháňať nohy vpred, ale tie nie a nie zrýchliť. Tak som sa pokúsila aspoň udržať to nič moc tempo. Po príchode do mesta sa to ale trošku zlepšilo. Bolo tam viac ľudí a hlavne zaujímavejšia trasa. Kopec ako do druhého poschodia síce potrápil, ale potom nasledoval zbeh, kde sa to dalo rozbaliť. A už len 4 km, povedala som si. Tam to na mňa ale opäť prišlo. Totálne mi došlo a ja som videla, ako sa mi Katka Pokorná približuje. Ničím iným, len silou vôle som poháňala nohy vpred. Predkladala som jednu pred druhú a túžobne si priala, aby som už bola v cieli. Ten bol ale ešte nekonečne ďaleko. Po 1 hodine, 21 minútach a 28 sekundách som sa konečne dočkala. V cieľovej rovinke som sa ešte pokúsila o šprint a dobehla na krásnom 4.mieste celkovo a medzi Slovenkami na 2.mieste hneď za skvelou Peťou Fašungovou. Ani som neverila, že to bol osobák. V cieli mi do očí vyhŕkli slzy, nie pre ten čas, ani umiestnenie, ale preto, že som dokázala bojovať sama so sebou, prekonať bolesť, zaprieť sa a nie len dobehnúť do cieľa, ale dobehnúť na hrane možností. Čo už, nie každý polmaratón, či maratón sa dá „preletieť“ ako na MMM v Košiciach. Občas si to užijeme, úsmev nám nespadne z tváre, no občas, napríklad keď prepálime začiatok, nám neostáva nič iné, len zaťať zuby a bojovať, bojovať, bojovať,...ten pocit potom však sotí za všetko to úsilie. Nikdy sa nevzdať!


Bratislava pre mňa bola skvelá skúsenosť. Musím sa viac snažiť ovládať svoje emócie a nažhavenie a držať stanovené tempo hlavne na začiatku, aby som na to potom neskôr na trati nedoplatila. Človek sa ale stále učí a ja som vďačná aj za tento deň. Teraz, keď sa na to pozerám s odstupom času, som spokojná a aj celkom hrdá, ako som dobehla, pretože viem, že ma to stálo skutočne veľa síl a nie len v ten daný deň. Jediné, čo ma mrzí je, že tam nemohol byť tréner, ktorý ma vie vždy doviesť tam, kam potrebujem. Jeho prítomnosť som však cítila aj keď tam nebol. Na budúce však nesmie chýbať! 

V rámci MSR v súťaži družstiev som hosťovala za AO TJ Slávia STU Bratislava. S dievčatami: Katkou Pokornou, Renátou Klčovou a  Kamilou Chomaničovou sa nám podarilo vybojovať titul.


Majte sa pekne, makajte, trénujte, radujte sa!!!








1 komentár:

  1. Milá Sonička držali sme palce a sledovali obrazovku. Si na N 1.

    OdpovedaťOdstrániť