Ďlašia príjemná sobota v podaní triatlonu a Nočného behu :)

Triatlonová sezóna rozprúdila druhé kolo a s ním aj GARMIN Žilinský Triatlon. Tieto preteky patria k mojim obľúbeným, lebo ako jedny z mála sa odohrávajú celkom blízko a nemusím sa trepať cez pol Slovenska niekam na juh. Okrem toho organizácia a atmosféra sú špičkové. Naozaj sa tam cítim, akoby sme boli jedna veľká triatlonová rodina.

Štart bol naplánovaný na pravé poludnie, takže nebolo potrebné privstať si. Po tomto týždni, kedy som vstávala 4:50 každý deň som bola taká unavená, že som v piatok zaspala pomerne ľahko a do sýtosti sa vyspala. Podobne ako na Oravamana som zlanárila celú rodinku a tak sme sa v sobotu ráno vybrali na dvoch autách smer Žilina. Cestou sme sa ešte zastavili po Lenku v Ružomberku a hor sa na to.

Už o desiatej, keď sme dorazili, bola príjazdová cesta zaplnená autami. Nejako sme sa tam ešte strčili a mohli si užívať pravú triatlonovú atmosféru, ktorá bola fakt jedinečná, taká Žilinská. Po absolvovaní povinnej rozcvičky a všetkým okolo toho sme sa všetci nažhavený postavili na štart. Bola nás naozaj masa a preto bolo potrebné rozdeliť štart na dve vlny. Mne, všetkým ostatným ženám a veteránom sa ujala tá druhá.  Zaznel výstrel a šup šup do vody. Samozrejme sa to nezaobišlo bez menších kopancov a strkancov. Kolečko okolo Žilinského vodného diela sa mi zdalo nekonečné ako vždy. Keď som už ale vybiehala z vody, tešila som sa na bike. Po vybehnutí z depa ma čakalo malé prekvapenie na mojom milovanom bicyklíku. Spadli mi gumičky a ja som nemohla naskočiť na červeného tátoša. V tom strese nemohla moja úboha noha trafiť otvor v tretre a tak som sa tam trápila niečo cez minútu, kým sa mi konečne podarilo obuť. Hurá, vravím si. Hurá ale netrvalo dlho. Spadnutá reťaz. No bomba, prehodila som a tajne dúfala, že naskočí. Juhú, naskočila J Konečne už môžem začať točiť. Prvý zjazd som zvládla ako nič len tak tak som stihla dlhú skupinu cyklistov, ktorí mali namierené do druhého kola. Podarilo sa mi udržať za nimi na chvoste, no na druhej obrátke mi ušli. Oni vždy začnú šprintovať už v polke otočky a ja už potom nedokážem dotiahnuť. Musím na tých otočkách naozaj popracovať!

Skoro stále som sa ale s niekým zviezla, ale aj vystriedala. Dokonca sa mi podarilo utrhnúť v malom, ale za to strmom kopčeku jedného Levičana. Kvôli tomu som ale musela utiahnuť pol kola sama. Za 33minút som už zas trapošila v depe. Keďže sa zoskakovalo so kopca, neriskovala som ďalšie zmetky a tretry som si vyzula rovno z biku. Tým pádom som sa trošku zdržala v depe. Nič to, zaumienila som si na behu to dobehnúť a dotiahnuť sa na tretiu juniorku. Mala náskok cez 50 metrov. Nečaka som, že by to bolo reálne, ale predsa sa to podarilo.

S mojim tipickým zmoreným ksichtom bežím do cieľa na 3.mieste. Okrem prvej eufórie v cieli, som bola aj celkom spokojná s výkonom. Vždy je tam však to CELKOM! (aj keď ja zo sebou asi nikdy nebudem úplne spokojná)Ešte mám naozaj veľa čo doháňať. Kondička je v celku v pohode, ale tá technika mi nikdy nešla. Na zimu by som si mala dať kľúčový cieľ vylepšiť plávanie. Kto vie, možno je Brno práve to miesto, ktoré mi v tom pomôže. Budem na tom tvrdo pracovať. Môj skvelý bráško Martin sa zúčastnil tiež. Bol to len jeho asi 4.triatlon, no napriek tomu mu to ide skvele. Pláva ako ja, na biku sa udrží a keď natrénuje trošku to plávanie, bude bomba. Hlavne, že mu to robí radosť. Štafeta v zložení bratov kolega Martin – Juro -  a bratov šéf (Japonec, meno si naozaj nepamätám) skončila tiež na krásnom 2.mieste. Gratulujem páni.

V sobotu bolo tak krásne, že nám jeden pretek nestačil. A tak sme sa rozhodli absolvovať ešte aj NightRun na 10km v Liptovskom Mikuláši ako jednu etapu zo série 123athlonu. Keď nie pre víťazstvo, tak aspoň pre radosť. Štart sme kvôli neskorému vyhodnoteniu v Žiline stihli len tak tak, ale predsa. Rozcvičku sme nepovažovali za potrebnú, chceli sme si to jednosucho užiť. Aj sa tak stalo. Atmosféra bola úžasná. Ľudia povzbudzovali z balkónov, hrala živá hudba a dokonca aj 3 típci bubnovali o sto šesť. Podarilo sa mi chytiť ich rytmus J Boli skvelí. Zakričala som im, že sú peckoví a oni mi na oplátku obdarovali bubnové ovácie. Naopak na iných uliciach bol úplný kľud a tma, čo pridalo tomuto behu trošku tajuplnosti a romantiky. Človek ani nemal pocit, že je na pretekoch. Po triatlone som bola taká rozbehnutá, že sa mi akosi podarilo vyhrať. Juro dobehol do cieľa napriek boľavému kolenu, čo naozaj obdivujem. Napriek boľavému celému telu na konci dňa, ani len trošku neľutujem, že som sa zúčastnila ešte aj tejto vydarenej akcie.

Klik :)